To všetko je súčasťou rozsiahleho projektu etnomuzikologičky Jany Belišovej s názvom Šilalo paňori – Studená vodička, na ktorom spolupracovala spolu s režisérom Markom Šulíkom a so spisovateľkou Zuzanou Mojžišovou. Výskum, ktorému sa etnografka venovala niekoľko rokov, bol zameraný na starodávne žalostné rómske piesne a ich funkciu v živote Rómov. Piesňam tohto etnika sa Jana Belišová venuje už dlhodobo, a ako sama vraví, z práce sa postupom času stalo poslanie.

Pred 15 rokmi ste sa venovali podobnému výskumu. Snažili ste sa zozbierať a zaznamenať čo najviac starodávnych rómskych žalostných piesní. Teraz ste sa okrem samotných piesní zamerali aj na príbeh, ktorý ich sprevádza. Už vtedy ste však vraveli, že tento typ skladieb zaniká. Prečo ste sa k nim znovu vrátili?

Rómskej hudbe sa venujem neustále, ale áno, je to asi 15 rokov dozadu, keď som sa v rámci projektu Phurikane giľa snažila nahrať čo najviac žalostných piesní, pretože mladí ľudia ich poznali už čoraz menej. Celkom mi počarili. Potom som sa zamerala na iné projekty. Bola som zmierená s tým, že tento druh piesní pomaly odchádza a nahrádzajú ho nové, či už náboženské, alebo tanečné piesne. S nimi súviseli aj moje ďalšie výskumy. No nikdy to nie je tak, že rozkážem: teraz zahrajte toto a toto. Vždy je to mix. A tak sa stalo, že som sa do styku so starodávnymi piesňami halgató dostávala aj pomimo tém, ktoré som skúmala. Zjavne to vo mne postupne dozrievalo. Nemalou mierou prispelo aj to, že oral history sme zaznamenávali už pri mapovaní náboženských piesní. Asi tam vznikol princíp spojenia piesní a príbehov. Takisto sme spoločne s Markom Šulíkom v minulosti pracovali na rôznych videách, a vtedy som si uvedomila, že spojenie obrazu a hudby vypovedá o kontexte piesní viac.

Majú dnes žalostné piesne rovnakú funkciu ako pri vašom poslednom výskume?

Ako ste už spomenuli, najskôr som si myslela, že zanikajú a svoju funkciu strácajú. Do projektu sme išli s pesimistickými očakávaniami, no výsledok bol napokon optimistickejší ako pôvodný predpoklad. Aj keď sa to väčšinou vzťahovalo na staršiu generáciu, čo je dôležitejšie, stretli sme aj pár mladých ľudí. Piesne sú často spojené s rodinnou líniou – toto je pieseň mojej mamy, môjho deda. Súvisia s ľuďmi, ktorých majú radi, a na tomto základe sa prenášajú na ďalšie generácie. Funkcia žalostenia a spomínania sa presúva aj na novšie piesne.

Žalospevy podľa vás začínajú Rómovia čoraz viac nahrádzať „slaďákmi“.

Už dávnejšie sme robili výskum Neve giľa – Nové rómske piesne, počas ktorého sme nahrali množstvo „slaďákov“. Vtedy som si všimla, že texty sú podobné starodávnym žalostným piesňam. Takisto tam rezonujú témy ako smrť, choroby, osamelosť, sklamanie… Rôznia sa, ale vždy sú smutné. Veľakrát ide o putovanie zaužívaných slovných spojení. Tento princíp poznáme aj v našom folklóre.

V projekte Šilalo paňori sa vystriedalo množstvo rodín a jednotlivcov. Boli to ľudia, ktorých ste už poznali a získali si ich dôveru?

V tomto projekte vyslovene áno, pretože išlo o to, aby sme sa rozprávali o osobných témach, nielen spievali. Chcela som ísť viac do hĺbky. Vyhľadávali sme teda rodiny, ktoré poznám.

Čo sa týka dôvery, viac ráz ste spomínali, že Rómovia dokážu ľudí ihneď prečítať.

Pripadá mi to tak. Niekedy nerozumiem ľuďom, ktorí tvrdia, aké hrozné majú s Rómami skúsenosti a ako sú vždy nepriateľsky naladení. Keď príde do osady televízny tím s cieľom spracovať nejakú nepríjemnú tému, polícia alebo sociálny pracovník s negatívnym nábojom, tak áno, reakcia je priam bojovná. No ja ich reakcie pozorujem aj prostredníctvom spolupracovníkov alebo hostí, ktorí ma sprevádzajú. Dva razy to bol napríklad aj Dušan Hanák. Na niekoho sa rómska spontánnosť nalepí ihneď, iní zostávajú „belošsky“ stiahnutí, no napriek tomu mám pocit, že Rómovia dokážu prijať aj tichšie a utiahnutejšie typy. Toto tvrdenie síce nemôžem nejako vedecky podložiť, no podľa môjho názoru dokážu odhadnúť postoj ľudí, ktorí k nim prichádzajú.

Ako sa k projektu dostal režisér Dušan Hanák?

Rómskej tematike sa venoval aj vo filme Ružové sny, ale vo všeobecnosti je mu blízke všetko autentické a rýdze. Aj keď som spočiatku nevedela, aké to s ním bude, nakoniec bol úžasný. A tiež veľmi smelý. V jednej osade dokonca zariskoval. Vkročil do oblasti, do ktorej mu ísť neodporúčali. No on v tom úžase a pohľade na toľko krásnych tvárí zamieril s fotoaparátom priamo tam. Miestni obyvatelia začali mierne hundrať s tým, nech im nelezie do súkromia. On sa vrátil a vraví: Nič sa nedeje. To bola moja chyba. Nemal som tam chodiť. Mne by sa tiež nepáčilo, keby mi niekto cudzí napochodoval do domu.

Marek Šulík prezradil, že si dokonca zahral aj na gitare.

Boli sme práve v Prakovciach. Pamätám si, že zvukár vtedy niečo veľmi dlho chystal. Stáli tam dve gitary, Dušan Hanák si jednu vzal do ruky a spoločne s Petrom Mižigarom si zahrali.

Čo sa týka vzájomného zblíženia, je pravda, že ste kvôli tomu začali fajčiť?

Nie je to celkom tak. Nie som fajčiarka. Je však pravda, že Rómovia väčšinou veľa fajčia, a keď ma stále ponúkajú, občas neodmietnem. Možno ešte viac ako na výskumoch to bolo počas projektu afterPhurikane, keď sme chodili po koncertoch.

Rómske rodiny vás brali ako nerušivý element, súčasť ich komunity. Získali ste si ich dôveru. Dokázali ste pri osobných piesňach plných žiaľu udržať emócie na uzde?

Pamätám si, že keď moja dcéra prepisovala niektoré z videí do textu, pýtala sa ma: Prečo sa tam tváriš tak tragicky? Nevedela som to presne opísať. Vždy si spomeniem na prvý silný moment, ktorý som pri tejto práci zažila. Išlo o šesť starých žien, ktoré spoločne spievali. Celé to trvalo asi hodinu, a ja som si vtedy pripadala ako v tranze. Niečo také sa už nikdy nezopakovalo. Bol to archaický, monotónny spev, pričom na jednu melódiu vrstvili množstvo strof. Tie však neboli dané pevne, používali ich tak, ako im prišlo vhod. Niektoré sa rozľútostili tak, že už nemohli spievať. Mala som pocit, že sa im niečo stane, chcela som ich utešiť. No vtedy mi došlo, že nemám zasahovať. Nepotrebujú to. Utešením je pre nich samotná pieseň. Smútok vyspievajú. Keď slzám podľahla jedna, okamžite ju vystriedala druhá. Bol to pre mňa zásadný zážitok. Je pravda, že spočiatku som sa do toho nechala príliš vťahovať. Bola som zničená nielen z emócií, ale aj zo všadeprítomnej biedy. No povedala som si, buď sa budem venovať sociálnej práci, alebo sa musím trošku sprofesionalizovať.

Pomohol vám odstup? Cítite sa v dobrom zmysle slova imúnnejšia?

Asi áno, ale nefunguje to vždy. Najmä keď mám s niektorými rodinami posledných pätnásť rokov súvislé vzťahy a viem o každej významnej udalosti, ktorá sa v ich životoch odohrala – kto zomrel, kto ochorel. Keď mi o tom potom rozprávajú a spievajú, je ťažké odosobniť sa. Stále sa to učím.

Ako to bolo so vzájomným dorozumením sa? Rozprávali ste sa s hlavnými aktérmi po rómsky?

Jazyk bol pri výskume nesmierne dôležitý. Navštevovali sme Rómov žijúcich na Slovensku, slovenčinu teda ovládali – niektorí horšie, niektorí lepšie. S dorozumením sa preto nebol problém, no keď mali rozprávať po slovensky, zdal sa nám ich prejav „zjednodušený“. Nechali sme ich teda hovoriť po rómsky s tým, že my si to neskôr preložíme. A práve fázy, ktoré sme takto nakrútili, dodali dokumentom aj filmu celkom iný rozmer.

Marek Šulík priznal, že sa často obával, či niečo hodnotné vôbec nakrútil. Aby zachoval to autentické, vyhýbal sa inscenácii, no tušil, že sa tak vystavuje riziku.

Marek mi niekedy pripadal v úzkych. Predsa len, niekde strávite pol dňa a zdá sa vám, že sa vlastne nič nepovedalo ani neudialo. No podľa mňa je to ako socha. Tiež najskôr máte len kus kameňa, z ktorého socha musí vzniknúť. Aj my sme si domov prinášali neforemné klady, a neskôr sme pri nekonečnom počúvaní, vyťahovaní dôležitých vecí a prekladoch zistili, že príbeh tam skutočne je.

Vrátim sa však ešte k špecifikám starodávnej žalostnej piesne. Už ste spomínali, že ak niekto začne plakať, automaticky ho nahradí niekto iný. Keďže sa v nich často preberajú prvky z iných piesní a dôležitú úlohu hrá aj improvizácia, každá je iná. Je to teda akási pieseň in situ? Pieseň miesta a osoby, ktorá ju spieva?

Viac-menej ste si odpovedali sama, ibaže je tu háčik. Je to oveľa zložitejšie. Nesmierne zložitý je aj samotný zápis piesne. Existuje napríklad jedna pieseň s konkrétnym názvom, ľudia ju všeobecne poznajú. Má síce jasnú formu, ale každý spevák si ju aj tak zaspieva po svojom. Už viackrát sa mi stalo, že mi niekto povedal: Ale toto zaspievali zle, ja vám zaspievam tú správnu verziu. Už sa im ani nesnažím protirečiť, a tak poznám tých “správnych“ verzií niekoľko. Keď potom tých milión nahrávok prepisujem, už ani neviem, či sa mám riadiť melódiami, alebo textami, pretože obe skáču. Existujú však aj určité melodické mustry. Sama pracovne rozlišujem minimálne dva typy piesní – pevné, pomerne krátke s dvoma-troma strofami a potom piesne, ktoré napríklad spievali tie staré ženy, keď sa dostali do zvláštneho žalostného stavu. Ale to už nie je konkrétna pieseň, ale súkromný mix. Ide o oveľa zriedkavejší druh spevu.

Ako sa vám teda podarilo dať dokopy zborník?

Jeden zborník vyšiel po mojom prvom výskume a aktuálny ešte len dokončujem. Stále je na ňom mnoho práce, no povedala som si, že si to musím zjednodušiť. Vždy, keď pieseň zapíšem, pripojím k nej informáciu o tom, kto ju naspieval a kedy presne vznikla. Potom k nej pripíšem, na akých ďalších miestach sa ešte spievala. V prípade, že niekde narazím na pieseň podobnú natoľko, že ju k tomu môžem priradiť, a zároveň natoľko výraznú, aby stála za zapísanie, možno zborník rozšírim, no kapacita takisto nepustí. Je to však zložité a priznám sa, že kľúč stále hľadám, pretože prepojenia existujú na viacerých úrovniach. Možno by to chcelo nejaký softvér, ktorý by piesne dokázal vyselektovať podľa melodických a textových fragmentov, no ja nie som technicky založená a také niečo by ma ani nebavilo. Mňa skôr zaujíma prvá fáza.

Zdá sa, že práca je pre vás určitým spôsobom poslaním. Zaujímala by ma vaša vízia do budúcnosti.

Práve minule som sa s niekým rozprávala o tom, čím som sa vlastne chcela stať. Keď som bola malá, snívala som o kariére klaviristky, neskôr som chcela byť veterinárka či záhradná architektka. Etnografia bola v podstate náhoda, a rómske piesne takisto. No zapáčili sa mi nielen esteticky, ale aj ľudsky. To, s akým neskutočným nasadením dokážu spievať aj rómske deti… Ak je to poslanie, mám pocit, že to nie ja som si ho našla. Ono si našlo mňa. Aj keď sa niekedy cítim vyčerpaná, čo súvisí aj so sociálnym rozmerom mojej činnosti, keď vidím dobré odozvy, viem, že to malo zmysel. Čo sa týka vízie do budúcnosti, mám ešte veľmi veľa materiálu, ktorý nebol nikde publikovaný. Možno by bolo dobré upratať ho a vytvoriť archív. To je môj cieľ.

Čím vás príbehy Rómov oslovujú?

Jana Belišová ma v roku 2009 oslovila, aby som s ňou robil videodokumentáciu pre projekt – Nové Rómske piesne. Teraz, v rámci iného projektu Šilalo Paňori vzniklo okolo 650 hodín materiálu, ktorý má skôr etnomuzikologickú hodnotu, je to sčasti oralhistory, sčasti záznam tradičných spevov. Chodil som na výskumy a začali ma zaujímať konkrétne situácie, ľudia. Môj záujem sa teda netýka rómskeho etnika ako takého. Nevyhľadávam menšiny, zaujímajú ma situácie. Dôvod, prečo v tom pokračujem, je, že ľudia z vylúčených spoločenských skupín sú srdeční, majú toho materiálne málo, v tomto smere nemajú čo stratiť. Veľmi ich teší, keď sa s nimi niekto baví, natáča s nimi, čo filmárovi otvára cestu. Asi aj preto filmári radšej točia s chudobnými ako s bohatými. Rád by som natočil film o politikovi, no oni hrajú nepretržité divadlo, nevznikol by medzi nami transparentný, vyrovnaný vzťah.

O Rómoch panuje predstava, že sú prirodzení exhibicionisti, komedianti, umelci a radi sa predvádzajú. Je to tak?

Práve že nie sú. Vidieť to aj v prvej poviedke filmu. Protagonisti sú uzavretí, neboli dvakrát nadšení, že budú účinkovať vo filme, najmä chlapci nie. Mladší syn bol v puberte, otravovalo ho, že ho prenasledujeme s kamerou. V druhej poviedke vystupujú dlhoroční kamaráti Jany Belišovej, tam bola situácia iná, dvere do domu nám otvárajú kontinuálne už niekoľko rokov.

Nelákalo vás dať niektoré postavy do kontextu s filmami Cigarety a pesničky a Zvonky šťastia?

Nie. Chcem, aby si všetci pozreli všetky tri filmy. (smiech) Ťažká duša je taký čudný film. Na začiatku bol zámer ísť tam a zaznamenať starodávne piesne, vzácnych ľudí, ktorí si ich ešte pamätajú. Chceli sme, aby vznikla kniha, spevník, etnomuzikologické videá. Nešiel som tam so zámerom točiť celovečerný film. Tri roky sme robili v osadách výskumné rešerše, nahrávali sme a počas toho som si vytypoval príbehy, kde najlepšie fungoval prenos hudby na ďalšiu generáciu alebo, naopak, nefungoval. Okrem toho som hľadal otvorených ľudí, humor, drámu. To, čo sa vo filme deje, sú do veľkej miery náhody, aj keď by sa možno zdalo, že situácie sme inscenovali. Je to síce druh elementárnej inscenačnej metódy, no situácie sme vymýšľali na mieste, neboli pripravené scenáristicky, mal som len rámec.

Bol zámer vyzdvihnúť špecifiká rómskej komunity?

Nebol to zámer, prirodzene to vyplýva z toho, že Rómovia sú segregovaní a väčšinová spoločnosť ich nie je ochotná prijať alebo ich vníma stereotypne. Sú osamotení. Bolo napríklad zaujímavé zistiť, že hoci sa Tomáš z prvej poviedky chce venovať hudbe, v škole na hodiny hudobnej výchovy nechodí. Má k nej totiž vlastný vzťah, ktorý na hodinách nie je úplne naplnený.

Práve spomínaný prvý príbeh ma zaujal najviac. Vedeli ste vopred, že synovia s odcestovaným otcom komunikujú cez Skype?

Keď sme prvýkrát navštívili ich rodinu ešte počas výskumu, všetci boli doma, aj otec, ktorý pracuje v Anglicku. Vtedy bol v zahraničí jeho brat Sergej. Čo ma zaujalo a je krásne, že cez Skype fungujú v pravom zmysle. Využívajú ho na to, aby si sprítomnili človeka, ktorý je vzdialený aj tisícky kilometrov a nemusia sa spolu ani rozprávať. On tam sedí, vypije si kávičku, prehodia pár viet, niečo zahrá na gitare, mama odbehne umyť riad. Je milé, ako inovatívne Skype používajú, presne tak, ako sa má. Nielen na rozhovor, ale na sprítomnenie človeka. Keď sme prišli natáčať, Tomášov otec už pracoval v Anglicku, zaujalo ma, že chlapec túži hrať ako jeho otec, no ten ho nemôže učiť, preto chodí na gitaru do zušky. Celé sa to pekne spontánne vyvinulo.

Vo filme sa komunikuje v rómčine. Vedeli ste pri natáčaní, o čom sa rozprávajú, alebo ste rozbalili mačku vo vreci až v strižni?

Na natáčaní som im nadhodil, o čom by sa asi tak mohli baviť. Pár slovenských slov v rozhovore zachytíte, no porozumel som, o čom sa rozprávali, až keď nám priniesli slovenské preklady. Vtedy som žasol nad tým, že riešia to isté ako my. Tá škrupina stereotypov sa vo mne porušila, hoci som sa nepovažoval za človeka, ktorý nejaké stereotypné predstavy má. Asi sa im naozaj nedá úplne vyhnúť.

Naozaj je spev bežnou súčasťou ich života?

Ďalšia vec, na ktorú som pri natáčaní prišiel, je, že Rómov nedokážeme úplne spoznať. Možno zaspievali iba pre filmárov. Neviem, ako to naozaj je, no evidentne tie pesničky poznajú od rodičov. Spievajú na oslavách, narodeninách, dokonca keď chodia ku hrobom, aj po rokoch, celá rodina si tam spolu zaspieva. Sú teda situácie, keď sa hudba prenáša spontánne.

Teší ich, že sa o ich kultúru zaujímame? Sú na ňu hrdí?

Cítiť to. Vyhraňujú sa, je v tom taký komický nacionalizmus. Aj medzi nimi je hašterivosť typu my to hráme takto, vy takto. Majú svoje vlastné hudobné vzory. Existuje kapela Gipsy Koro, ktorú na východe všetci zbožňujú. Ešte za komunizmu si kúpili „synťáky“ a začali na nich hrať halgató, čo je na jednej strane hrozné, pretože to umŕtvuje tradičný akustický rozmer tejto hudby, no Rómov to fascinuje, a keď si zakladajú kapely, chcú hrať ako Gipsy Koro.

Ako vnímajú populárnu hudbu?

Mladí ľudia majú veľmi radi rap, hiphop alebo veselé disko, no vplyv vonkajšej hudby na tú ich je úplne minimálny. Svoju hudbu majú radi v akomkoľvek predvedení, akustickom, elektronickom, nevšimol som si, že by tam niekto počúval Haberu alebo Žbirku.

Ťažká duša, Cigarety a pesničky, Zvonky šťastia, ktorý z nich máte najradšej?

Každý je iný. Na Cigaretách a pesničkách mám veľmi rád spontánnosť. So spolurežisérkou Janou Bučko sme sa snažili do filmu preniesť energiu, celý vznikol z radosti. Na výskume sme počúvali CD After Purikane, veľmi sa nám to páčilo, a keď som zistil, že idú nahrávať nový album, povedal som si, že je to jedinečné a musíme o tom natočiť film. Zvonky šťastia boli zas pokus vyrovnať sa s ťažkou situáciou, ktorú sme videli v osadách. Riešili sme, ako by sa to mohlo zmeniť. Pokúsili sme sa nájsť Rómov, ktorí majú v sebe energiu a sú schopní nejakej premeny, čo sa nám podarilo. Oni ten život skutočne chcú zmeniť.

Čo je pre vás ako dokumentaristu kľúčové?

V istom období som úplne prestal natáčať filmy a začal som intenzívne strihať, pretože som zistil, že nemôžem točiť pre televíziu tak, že sa s niekým vidím raz, prídem k nemu domov a chcem, aby mi o sebe všetko povedal. Tak to nejde, je to nefér. Bez vzťahu to pre mňa nemá cenu. Keď som robil film o hudobnom skladateľovi Romanovi Bergerovi, rok a pol sme sa rozprávali a stretávali, až potom som pustil kameru. Nevedel by som napríklad natočiť ani taký film, ako je Kauza Cervanová, pretože je pre mňa dôležité nájsť s protagonistom spoločnú reč.

Prečo je krstným otcom filmu práve Dušan Hanák?

Jana Belišová občas vezme na výskum aj ľudí, ktorých zaujíma téma a chcú sa ísť pozrieť. Tak bol s nami dvakrát aj Dušan Hanák, ktorý fotí a jeho večná téma sú ľudia z okraja spoločnosti. Bolo to veľmi pekné, počas dlhej cesty z Bratislavy do osád sme sa mohli rozprávať o tom, ako točil ten-ktorý film alebo ako sa dostal k Rómom v Ružových snoch. Dozvedel som sa historky, ktoré nerozpráva bežne na hodinách v škole. Keď sme prišli k Mižigarovcom (rodina z prvej poviedky, pozn. red.), kde bol práve otec doma a zahral nám na gitare, veľmi sofistikovane, nerómsky, Hanák si požičal jednu z gitár a zahrali si spolu. Na krste nám potom zahral tiež, čo bolo veľmi pekné. Päť rokov ma učil dokumentárny film, takže to bola pre mňa osobná pocta.