facebook twitter myspace vimeo youtube

Archive for the ‘Filmy’ Category

Ťažká duša: Filmpress

Monday, October 9th, 2017

Priznám sa, že filmy Mareka Šulíka, kde pracoval ako režisér nepoznám a nemám ich napozerané. Ale ak sú aspoň spolovice také, aká je jeho najnovšia snímka Ťažká duša, určite svoju nevedomosť v najbližšej dobe napravím. Poeticky krásna, emocionálne naliehavá, trpko radostná Ťažká duša reflektuje rómske etnikum úplne inak, než doposiaľ.

V dokumentárnych filmoch zameraných na marginalizované sociálne skupiny ľudí, vyčlenené doslova na okraj spoločnosti, v tomto prípade na periférie slovenských dedín, je nemožné zatajiť ich sociálny apel. Rómske otázky (Prečo je nezamestnanosť rómskej komunity alarmujúco vysoká? Nechcú alebo nemôžu Rómovia pracovať? Prečo deti Dusa2 resizez rómskych osád nechodia do školy? Prečo je kriminalita v rómskych osadách taká rozšírená?) v slovenskej spoločnosti a ak kinematografii vždy boli, sú a v najbližších rokoch aj budú aktuálne. Nepopieram závažnosť týchto otázok ani odpovede na ne. V slovenskej hranej i dokumentárnej tvorbe existuje množstvo snímok skúmajúcich pomery v rómskych osadách a zaoberajú sa hľadaním odpovedí na tieto a aj iné otázky. V Ťažkej duši sú tieto otázky síce naznačené, ale netvoria bázu tohto filmu. Majú akoby doplnkový, sekundárny charakter. Dôležitý je etymologický prístup tvorcov, teda bádanie po pôvode – pôvode rómskych piesní aj pôvode samotných Dusa4 resizeRómov. Čaro a krása tohto dokumentu spočíva predovšetkým v schopnosti reflektovať cigánov, Rómov ako ľudí. Obyčajných ľudí. Ľudí chudobných, ale rovnocenných k ľuďom – nerómom, ktorí sa nad nich s veľkou obľubou povyšujú a častokrát sa ich stránia.

Ťažká duša je zaujímavá svojou formou. Nejedná sa len o film vyrozprávaný epizodicky. Jeho kompozícia akoby spájala všetky žalostné rómske piesne a vytvorila jednu komplexnú hudobnú skladbu. Jedno rozsiahle halgató. Dokumentárne príbehy o vzťahoch rodičov, prarodičov a ich detí dopĺňajú intermezzá. Prelúdium. Predohra k vokálnej skladbe. Úvodný krátky príbeh tvorí iba niekoľko úzkych záberov. Na chvíľu som dokonca mala Dusa5 resizedojem, akoby splynuli iba do jediného. Staršie panie sa snažia rozpamätať na už takmer zabudnuté slová jednej smutnej piesne. Text zložený iba z pár slov, možno dvoch viet postačil na to, aby nás meniaci sa výraz tváre jednej zo speváčok emocionálne zasiahol a privodil pocity zarmútenia, žiaľu a nostalgie. Je veľmi málo filmov schopných v takom krátkom čase vyvolať také silné emócie. Lamentoso. Psychicky chorá žena sa zdôveruje so svojím ťažkým životným osudom s mužom – tyranom, kvôli ktorému sa pomiatla a skončila vo väzení. Starší človek spomína na svoje životné omyly. Všetky chyby z mladosti boli oľutované a kruto odpykané. Doloroso. Starká žalostne prednesie pieseň o samote. O tom, ako osirela a podobne ako mnoho iných ľudí, na tomto svete už nikoho Dusa9 resizenemá. Lacrimoso. Plačlivé, žalostné a trúchlivé spomínanie na najdôležitejšie osoby v našom živote – našich rodičov. Vidíme, že každá časť hudobnej skladby nesie v sebe osud jedného človeka, a navyše je spätá s ďalším emotívnym príbehom človeka. Tomáš. Osamelosť, odlúčenie, odtrhnutosť od rodiny. Erik. Neposlušnosť a kriminalita hlboko zakorenená v podvedomí jednotlivca. Ďoďo. Melodráma a trápenie sa nad nešťastnou láskou. A napokon, snímka je venovaná pamiatke Bélu a jeho životu, chorobe i nechuti zomrieť.

Dusa12 resizeProstredníctvom množstva spevu, hudby i trošky tanca je nám postupne odkrývaná rôznorodosť jedného temperamentného národa. Rómsku náturu zvýrazňuje i využitie dialektu. Opäť platí to, že neexistuje veľa filmov, kde diváka neobťažuje čítať zväčša nedokonalé preklady. V tomto prípade je dialógov málo, preto si divák takmer neuvedomí, že sa pozerá na cudzojazyčný film s nutnosťou čítať titulky. Ťahavé, pomalé melódie a piesne sú výchovným prostriedkom dospelých a nástrojom komunikácie medzi ľuďmi. Nahrádzajú dialóg. Jednotliví interpreti sa v improvizáciách zdôverujú so svojím osudom, pocitmi, túžbami, smútkom, samotou. V každom z príbehov tvorcovia sledujú, akým spôsobom sa žalostné rómske piesne prenášajú z generácie na generáciu. Piesne Dusa8 resizenie sú nikde zapísané či inak dokumentované. Texty a melódie ľudia lovia v pamätiach a ústnym podaním šíria svojim potomkom. Tradovaním tak z množstva týchto piesní ostali iba fragmenty alebo sa úplne vytratili.

Pred samotnou projekciou filmu som netušila, aký je vplyv spirituality na život Rómov intenzívny. Ľudia sa prihovárajú k Bohu a k Panne Márii. Od svätých žiadajú pomoc a záchranu z chudoby, vykúpenie z hriechov, každodenný chlieb a zbavenie všetkého zlého. Rešpektujú jeho vôľu na zemi, ale i v nebi. Sviatok manželstva či zvyk pochovávania v cirkevnom slova zmysle sú pre nich posvätné. Chodia do kostola a ak aj nie, na stenách v izbách majú vyvesené cirkevné obrazy aranžované Dusa6 resizedo akýchsi maličkých oltárikov s ružencami, ktoré sú pre nich modlitebným priestorom. Aby som úplne nezidealizovala tieto predstavy o Rómoch, musím ešte poukázať na to, že som sa popri všetkých dokumentoch o Rómoch ešte nestretla s filmom, ktorý by takto otvorene priznával, že nakrúcanie prebiehalo za určitých finančných príspevkov pre protagonistov filmu. „Tu máš gitaru. Na! Zahraj! Inak nám nezaplatia,“hovorí otec svojmu lenivému synovi. Samozrejme, že v rámci nejakých zákulisných informácií ohľadom výroby som o tom počula, ale nie takto explicitne a priamo v obraze. Pozitívum tejto snímky je teda „otvorená hra“ tvorcu a diváka, tvorcu a účinkujúceho, tvorcu a kritika.

Dusa resizeA napokon, dramaturgia. Pri tomto filme je sympatické, že ráta s potrebami diváka. Ráta s tým, že divák sa skrátka v určitej fáze filmu môže začať nudiť. To sa v prípade tejto snímky, samozrejme, nestalo. Jednotlivé epizódy a fragmenty sú premyslené a radené tak, aby jednoducho túto možnosť divákovi nedávali. Začínajú kratšími úsekmi. Tie sa postupne predlžujú a približne v druhej tretine filmu opäť skracujú. Takto dramaturgovia zvyšujú dynamiku a rytmus deja. Jediné negatívum Ťažej duše je jeho metráž. Bôľne krátka, pretože tento mimoriadne zaujímavý dokument by si zaslúžil cyklus stredo alebo dlhometrážnych filmov v televízii alebo filmovú sériu v kinách.

Dusa10 resizeŤažká duša, Slovenská republika, 2017
Dĺžka: 71 minút
Scenár, réžia, kamera: Marek Šulík
Strih: Peter Kotrha, Marek Šulík
Hrajú: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Svetlana Bandiová, Alžbeta Žigová, Anna Michalíková, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st., Blanka Balogová, Katka Bystrá, Irena Pokutová, Emil Pokuta, Béla Pokuta a ďalší
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 5. októbra 2017
Foto: Filmtopia

 

Mária Demečková, Filmpress, 6. 10. 2017

Ďakujeme, že sme vás mohli nakrúcať

Monday, October 9th, 2017

Pri zbere materiálu pre nový film Mareka Šulíka Ťažká duša, ktorý vznikal v rómskych osadách na východnom Slovensku, jedna stará pani, keď dospievala pesničku, povedala: „Ďakujeme, že sme vám mohli zaspievať.“

film Ťažká duša vznikol v rámci rozsiahlejšieho etnomuzikologického projektu Jany Belišovej Šilalo paňori – Studená vodička. Filmov o Rómoch je (nielen) v našich končinách ako maku. Nakrúcajú ich Nerómovia, a preto je to vždy tak, že ide o viac či menej pravdivé, úprimné a autentické, ale outsiderské pohľady na inú komunitu.  Jedni sa pozerajú na tých druhých.

Ide o pohľad zvonka, jedna skupina sa pozerá na povrch či (iba čiastočne) dovnútra druhej komunity. Pravdaže, veď keď niekto nakrúca o holokauste, nemusel ho prežiť na vlastnej koži; keď niekto robí film o náhradnej rodinnej starostlivosti, nemusí byť pestúnom či adoptívnym otcom; keď biely muž točí o Rómoch, nestane sa z neho Róm,  nezmení svoju farbu pleti, životný štýl, osobnú históriu, kultúru… Alebo môže predsa len, v myšlienkach a duši, tak trochu stmavnúť? Pri skúmaní filmografie Mareka Šulíka by sa mohlo zdať, že sa nabrať snedosť pokúša priam systematicky.

Začalo sa to v roku 2010 filmom Cigarety a pesničky (spoluréžia: Jana Bučka). Vznikal v obci Veľký Slavkov, kde v miestnom evanjelickom kostole nahrávali rómski, afroamerickí a našskí muzikanti piesne na cédečko AfterPhurikane giľa (opäť v rámci  projektu Jany Belišovej). Vtedy som napísala, že je okrem pesničiek a cigariet najmä „o ľuďoch, ktorí, nech už ich minulosť bola utrápená alebo pokojnejšia, núdzna alebo prijateľnejšia, na režisérovu otázku – Čo by ste zmenili na svojom živote, keby ste mohli?   – takmer bez zaváhania a celkom presvedčivo odpovedia: Nič.“

Pokračovalo to Zvonkami šťastia (2012, spolurežisérkou bola opäť Jana Bučka), príbehom Marieny a Romana z osady Víťaz-Dolina. „Sú dospelí, ale vedia sa hrať ako malí, majú svoje rodiny a deti… majú aj idoly. Marienin sa volá Karel Gott, Romanov sa volá Darinka Rolincová. Vystrihujú si ich obrázky, poznajú ich pesničky,  bránia ich proti masmediálnym ohováraniam, ktoré isto-iste všetko neúnosne zveličujú.“ Divák sa pozerá, počúva, smeje a postupne, nenápadne, začína v tme kinosály šípiť, že  farbu pleti (a zopár ďalších drobností) síce nemáme takú istú ako Rómovia, ale sny snívame z času na čas rovnako bujaro farbisté.

 Zuzana Mojžišová, .týždeň, 8. 10. 2017

Ťažká duša v Kine Lumière

Friday, October 6th, 2017

Réžia: Marek Šulík  •  Scenár: Marek Šulík  •  Námet: Marek Šulík, Jana Belišová, Zuzana Mojžišová  •  Kamera: Marek Šulík  •  Strih: Marek Šulík, Peter Kotrha  •  Dramaturg: Zuzana Mojžišová  •  Hrajú: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Svetlana Bandiová, Alžbeta Žigová, Anna Michalíková, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st., Blanka Balogová, Katka Bystrá, Irena Pokutová, Emil Pokuta, Béla Pokuta

Dokumentárny film Ťažká duša je vhľadom do sveta tradičnej rómskej hudby. Autori filmu sa v troch príbehoch snažia sledovať, akým spôsobom sa autentické žalostné piesne prenášajú z generácie na generáciu, respektíve, ako zanikajú. Ide vždy o vzťah detí a ich rodičov, či prarodičov, pretože práve pre rómsku rodinu je hudba dôležitým emocionálnym katalyzátorom. Tragikomické situácie dopĺňajú dokumentačné intermezzá, ktoré vznikli počas výskumných ciest etnomuzikologičky Jany Belišovej a jej tímu.

Rok výroby: 2017
Dátum lokálnej premiéry: 6. október 2017
Krajina pôvodu: Slovensko

Ťažká duša v programe Kina Lumière

 

Marek Šulík o svojom filme Ťažká duša

Tuesday, October 3rd, 2017

Popíšte nám, ako ste sa k celému projektu Šilalo paňori dostali?

S etnografkou Janou Belišovou a filmovou teoretičkou Zuzanou Mojžišovou sme sa rozprávali o tom, že by bolo užitočné zachytiť aj v obraze ešte tých rómskych ľudových spevákov, ktorí si pamätajú a vedia interpretovať staré rómske žalostné piesne. Bola to ale pôvodne Janina iniciatíva, keďže ona sa tejto téme venuje celý profesionálny život.

Plánovali ste robiť dokument s rómskou tematikou?

Nemám v sebe konkrétne vybrané témy a teda neplánoval som robiť filmy s rómskou tematikou. Ale ani som si nemyslel, že urobím film o holokauste alebo o opustených deťoch. Je to u mňa tak, že sa ocitám v situáciách, kedy sa musím rozhodnúť, či ma niečo zaujíma natoľko, aby som tomu venoval svoj čas. Či je to zmysluplné a či ma to nejako priťahuje a či sú okolnosti priaznivé.

Počas trojročného zbierania materiálu sa vám muselo prihodiť množstvo úsmevných príhod. Je nejaká situácia, na ktorú si spomínate, ktorá bola pre vás inšpiratívna a možno zmenila aj váš pohľad na komunitu rómov?

Smiali sme sa s nimi takmer stále, ale úsmevnú príhodu si nepamätám. Mám zlú pamäť.

(more…)

Marek Šulík: Dobre bude vtedy, keď Rómovia budú točiť filmy o sebe

Monday, September 25th, 2017

Režisér filmu o najsmutnejších pesničkách tvrdí, že skutočný obraz Rómov ešte nepriniesol žiaden filmár.

Marek Šulík.(Zdroj: FOTO SME – JOZEF JAKUBČO)

Oj, mamo, ťažko robím, čo mám robiť, asi zomriem. Na slovách tej pesničky by sa dalo aj baviť, keby nebola taká smutná. Režisér MAREK ŠULÍK roky chodí s etnografickým tímom do osád a dokumentuje ich výnimočný projekt, ktorý mapuje rómske piesne.

Starodávne halgatá, o ktorých nakrútil svoj nový film, sú najsmutnejšie. Dokument Ťažká duša hovorí o tom, prečo sa za nimi skrývajú hlboké príbehy.

Rómovia vo vašom filme dojmú spevom nielen divákov, ale aj seba. Ako ste to zvládali naživo?

“Ale veď môj film je aj vtipný, Rómovia si radi robia aj žarty. Je však pravda, že celý projekt bol zvláštny veľmi intímnou témou. Hľadali sme medzi Rómami tých, ktorí poznajú starodávne piesne od svojich predkov. A tie možno nájsť len vnútri rodín.

Sú to ťahavé, smutné pesničky, takzvané halgatá, ktoré často vyvolávajú plač ako prejav najhlbšej intimity. Fascinovalo ma, že sa niečo také dá vyvolať aj za prítomnosti kamery.”

Pomáha kamera, keď má človek takto obnažiť svoje emócie?

“Skôr by som povedal, že škodí. To, že ľudia, ktorí vo filme spievali, pohli vlastnými emóciami, je však dôkazom, že pieseň je pre nich veľmi silným fenoménom. Špeciálne starodávne rómske piesne sa v komunite dedia. Mám pocit, že medzi väčšinovým obyvateľstvom tradičné piesne v rodinách nehrajú takú dôležitú úlohu.”

Prekvapilo vás, že u Rómov áno?

“Myslel som si, že staré piesne sa prenášajú na mladé generácie oveľa menej. O to viac ma tešilo, keď sa také objavili, pretože práve za nimi sa ukrývajú silné ľudské príbehy. S etnomuzikologičkou Janou Belišovou sme sa vybrali aj do dediny Víťaz-Dolina, kde sme pred pár rokmi nakrúcali dokument Zvonky šťastia.

Chcel som navštíviť ľudí, s ktorými sme vtedy spolupracovali. Naďabili sme na chlapca, ktorý sa dostal do detského domova, potom sa z neho vrátil a žil chvíľu s mamou, no tá zomrela a opäť musel do domova. Hoci s ňou trávil oveľa menej času ako iné deti s mamou, poznal od nej veľmi veľa starodávnych piesní. A na to, aby nám ich spieval, nepotreboval žiadny nástroj.”

Ďoďo a jeho stará mama vo filme Ťažká duša.

Ako mladí Rómovia prijímajú starodávne piesne?

“Niektoré z nich sa v komunite stanú hitmi. Väčšinou preto, že ich interpreti posunú napríklad do čardášovej podoby a predvedú ich v rýchlom, tanečnom tempe. Môj pocit však je, že aj keď z nich urobia rom-pop, znamenajú pre nich rovnako veľa.

Hoci pôvodný spev je pomalý, ťahavý, neznamená to, že v modernejšom stvárnení sa emócia vytratí. Napríklad pre nás odrhovačka ‚Načo pôjdem domov‘ je pre nich ultrasmutnou piesňou.”

Čo to je v rómskej mentalite, že sa cez pesničky stále tak smutne hlásia k svojmu údelu?

“Môžem si len domýšľať. Keď som s Janou Belišovou pred rokmi začal pracovať na rómskych projektoch, prišiel som s ich hudbou prvýkrát intenzívne do kontaktu. Vnímal som, ako žijú, spracúval dojmy a dával som tvar materiálu, ktorý sme s kamerou nazbierali, ale nevedel som, čo z toho je vlastne pravda o nich.

Málokto z nás si vie naozaj predstaviť životnú situáciu, v akej Rómovia z osád existujú aj so všetkými nuansami, ktoré ich už od minulosti sprevádzajú.”

Eva Andrejčáková, SME, 24. 9. 2017