Čiaru ani Únos v rebríčku Mateja Sotníka nenájdete.

Uplynulý rok bol pre slovenskú kinematografiu okázalo plodný. Správa o stave slovenskej audiovízie nám v ďalšom roku povie viac. Už dávnejšie však bolo jasné, že spočiatku naivne pôsobiaca predtucha riaditeľa Slovenského filmového ústavu Petra Dubeckého vyslovená na minulom odovzdávaní národných filmových cien Slnko v sieti, bola naplnená. Tamojší film pokoril prvýkrát v histórii samostatného Slovenska hranicu milión divákov.

V podstatnej miere to zapríčinila prekvapivo vysoká návštevnosť titulov ako Všetko alebo nič, Únos či Čiara. Posledný menovaný zožal úspech na festivale v Karlových Varoch, jeho kvality ocenili aj zahraniční kritici. Tento výber však upriamuje pozornosť aj na menej nápadné tituly, ktoré ale svojou kvalitou ďaleko prevyšujú tamojšie blockbustre.

Skoro všetky z nich zarezonovali na zahraničných filmových festivaloch, dokonca na tých najprestížnejších, akými sú tie v Cannes, Berlíne, Toronte či Rotterdame.

Špina

Špina Terezy Nvotovej mala svetové uvedenie v úvode roka na prestížnom festivale v Rotterdame. V slovenských kinách si ju pozrelo takmer 50 000 divákov. Snímka o diskrétnom násilí páchanom na ženách a stave slovenských psychiatrií je po všetkých stránkach vyzretým hraným debutom.

Křižáček

Adaptácia básne Jaroslava Vrchlického je nekonvenčnou road movie s pôsobivým vizuálnym prejavom. Křižáček je kontemplatívny historický film o otcovskom vyrovnávaní sa s odchodom dospelého dieťaťa. Ide o československú koprodukciu českého režiséra Václava Kadrnku.

Nina

Nina je doposiaľ najlepším filmom Juraja Lehotského. Precízna réžia, vyvážená forma, triezve autorské zámery. Cieli na akútny problém rozkladu inštitúcie rodiny. Lehotský so scenáristom Marekom Leščákom evidentne rozprávajú príbeh, ktorému perfektne rozumejú.

Magic moments

Na filmovej fakulte bratislavskej VŠMU sa formujú nové talenty. Snímku Martiny Buchelovej Magic moments nominoval významný festival v Toronte do súťaže krátkometrážnych filmov. Okrem remeselne zvládnutého prevedenia je u Buchelovej prítomná aj výrazná autorská vízia.

Mečiar

Tereza Nvotová je možno nový kinematografický zjav. V tomto roku stihla okrem absolvovania štúdia na pražskej FAMU filmom Špina uviesť do kín aj celovečerný dokument Mečiar. K politickej téme pristúpila Nvotová svojsky, optikou svojej individuálnej pamäte na búrlivé 90. roky.

Ťažká duša

Ďalší autorský dokument Mareka Šulíka z rómskeho prostredia už zreteľne referuje o prítomnosti nového dokumentárneho etnografa, ktorý citlivo rozumie špecifickému prostrediu a umne prevádza jeho poetiku do filmových obrazov.

Out

Základná premisa debutu Györgyho Kristófa by mohla pokojne otvárať sociálnu drámu. Príbeh Outu má však univerzálnejšie filozofické ambície. Out je road movie plná absurdného humoru odohrávajúca sa v nadupaných pobaltských lokáciách. Festival v Cannes ho tento rok uviedol v sekcii Un Certain Regard.

Piata loď

Iveta Grófová sfilmovala rovnomennú knihu Moniky Kompaníkovej, víťazný titul Anasoft litera z roku 2011. Príbeh o dvoch deťoch dospelejších než dospelí prináša vo filmovom spracovaní podobnú, no v rovnakej chvíli aj celkom odlišnú atmosféru magického realizmu. Piata loď vyhrala detskú súťaž Generation Kplus na februárovom Berlinale.

Matej Sotník, aktuality.sk, 29. 12. 2017, 16:30

Matej Sotník

Dokumentarista, strihač a pedagóg Marek Šulík sa spontánnym záujmom o Rómov a filmografiou, v ktorej možno vystopovať akési tematické kontinuum, definitívne zaradil k slovenským filmárom-etnografom. Filmový dejepis ho bude v budúcnosti celkom legitímne zasadzovať do kontextu so zakladajúcou osobnosťou slovenského etnografického dokumentu Karolom Plickom či jeho pokračovateľom Martinom Slivkom. Šulíkova tvorba sa totiž okrem etnografickej hodnoty vyznačuje aj hodnotou umeleckého gesta.

Na spomenutú dokumentárnu vetvu Šulík nadväzuje pomyselným rómskym triptychom Cigarety a pesničky (2008), Zvonky šťastia (2012) a Ťažká duša (2017), ktorá bola do slovenských kín uvedená na začiatku októbra. Prvé dve spolurežírovala Jana Bučka, posledná vznikala ako autonómna súčasť etnomuzikologického výskumného projektu Jany Belišovej s názvom Šilalo paňori/Studená vodička. A nie náhodou sa nakrúcania i slovenskej premiéry v bratislavskom A4 – priestore súčasnej kultúry zúčastnil Dušan Hanák, ktorého nezanedbateľná časť filmografie je orientovaná práve na marginalizovaných^[1].

Šulík samozrejme nie je jediným ponovembrovým slovenským filmárom, ktorý sa zaoberá rómskym prostredím. Rómska otázka ho však nezaujíma a priori v jej sociálno-politickom význame – nepredstavuje angažovaný, vyslovene analytický či faktografický typ dokumentaristu, azda mierne naivným spôsobom inklinuje skôr k reprezentácii poetických singularít, ku komornému stvárneniu rómskej všednosti. Ako sa zdá, tú autorsky chápe ako komplex, z ktorého ono špecificky poetické nemožno vynechať. Fascinácia inakosťou je uňho evidentná. V širšom centre autorovho záujmu sa stretajú marginalizovaní s „konzervami času“, ako Šulík označuje svoj projekt Rodinné archívy zameraný na spracovávanie a digitalizovanie súkromných archívov, ktoré sú zaznamenané na celuloid. Na jednej strane teda stojí záujem o minoritnú sociálnu vrstvu, na druhej autentická túžba uchovávať čas.

Zachytiť, teda nedovoliť stratiť 

Je známe, že Rómovia si nepíšu exaktné dejiny. Defekt spomienkového aparátu, aspekt jeho selektívnosti a fabulatívnosti, jedným slovom zabúdanie, sa na pamäti rómskeho etnika odráža v rozsiahlej miere. Jediným médiom prenosu, uchovania dejín Rómov a ich kultúrneho fondu sa v uzavretom intersubjektívnom systéme stáva samotné kolektívne vedomie rómskeho etnika: kolektívna pamäť. Historickou transgresiou preto bez dominantného historiografického diskurzu nevyhnutne dochádza k strate informácií (a textov), sukcesívnemu zabúdaniu, ktoré sa vyznačuje napríklad národnou mýtotvorbou, na čo poukazuje v dokumentárnej eseji o rómskom holokauste s príznačným názvom Diera v hlave(2017) slovenský dokumentarista Robert Kirchhoff. Len niekoľkomesačný interval medzi premiérami týchto filmov vypovedá o pozoruhodnom záujme jednej generácie o rómsku pamäť. Pavel Branko ich nazval Generáciou 90: ide o dokumentaristov-konškolákov, ktorí v 90. rokoch študovali v Ateliéri dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení. Jej spiritus movens bol pritom práve Hanák. Výrazná osobnosť tejto generácie, Jaro Vojtek, nakrútil niekoľko filmov o Rómoch, z ktorých si najväčšiu pozornosť získala snímka Cigáni idú do volieb (2012). Juraj Lehotský medzinárodne uspel so štylizovaným poviedkovým dokumentom Slepé lásky (2008), ktorým nadviazal na nenápadnú líniu dokumentárnych portrétov zrakovo postihnutých (hlavnou postavou jednej poviedky je Róm Miro), ktorú možno, podobne ako počtom titulov skromnú líniu dokumentov z rómskych osád, odsledovať aj v kolibskej ére slovenskej kinematografie. Dokumentov o Rómoch bolo málo, no od 50. rokov sa predsa objavovali v každom desaťročí. Spomedzi biedneho množstva tých, ktoré sa snažili vymaniť spod ideologického tlaku a priblížiť pravdivej reprezentácii skutočnosti, spomeniem napríklad Cestu (1966) Otakara Krivánka.

Za spoločným fokusom súčasnej generácie možno hľadať pragmatickú pohnútku a vysvetliť ho pre dokumentaristov výhodnou otvorenosťou rómskych sociálnych hercov, ktorí sú „typovo výrazní a nachádzajú sa v kontroverzii k spoločensky preferovaným modelom správania,“^[2] pričom príslušníci etnickej majority sa zväčša stavajú k vystupovaniu pred kamerou odmietavo. Nie je to však pravidlo, toto tvrdenie vyvracia sám Šulík v rozhovore pre denník Pravda: „Protagonisti sú uzavretí, neboli dvakrát nadšení, že budú účinkovať vo filme, najmä chlapci nie.“^[3]

Etnografické, antropologické, historiografické i umelecké projekty (o viacerých bola reč) zaznamenávajúce pamäť rómskeho etnika predstavujú zásadný príspevok k rekonštrukcii rómskych dejín a ich systematizácii. Pri etnografickom výskume (aký robila čiastočne aj Belišová) či dokumentárnom filme sa bádateľ (filmár) potrebuje nachádzať v bezprostrednej blízkosti objektu skúmania. Moment návštevy a sociálnej interakcie je kľúčový. Uzavretý systém sa tak otvára.

Keď prestanú spievať, zabudnú

Autorský dokumentárny viacportrét Ťažká duša upriamuje pozornosť na strácanie sa pre rómsku kultúru fundujúceho prvku. Prostredníctvom spevu žalostných piesní si Rómovia sprítomňujú milovaných mŕtvych, svoje individuálne aj kolektívne dejiny. Ich deklamácia je pre nich bolestivou anamnézou, no v rovnakej chvíli aj trpkou katarziou. Spievaním si Rómovia pamätajú. Keď prestanú, pretnú aj generačný prenos, ako to čiastočne ukazuje aj Ťažká duša. Pre doplnenie kontextu, o niečom podobnom píše aj Martin Palúch v recenzii na spomínanú Dieru v hlave: „Hlboká clivosť textov i melódií je priamym výrazom spomienok na zážitky z minulosti a ich prenosu z generácie na generáciu, najmä v prípade etnika bez štátu, kočovného národa, ktorý uviazol na území a za hranicami mnohých štátov Európy.“^[4]

Šulík pripodobil štruktúru rozprávania hudobnej kompozícii. Prológom k trom nepretínajúcim sa poviedkam je prelúdium, segregujú ich intermezzá, ktorých nálady anticipujú medzititulky: doloroso, lacrimoso. Šulíkovo halgató teda nie je improvizované, má premyslenú epizodickú konštrukciu. Tri poviedky predstavujú troch rôzne situovaných adolescentných Rómov: Tomáša, Erika a Ďoďa. V jednotlivých „partoch“ sú uplatnené viaceré dokumentárne metódy, prevažne observácia, inscenácia a rekonštrukcia, dominuje poetický mód reprezentácie^[5]. Výraznejší režijný korektív sa zračí v intermezzách, v ktorých ženské protagonistky spievajú priamo na kameru.

Vo vzťahu k téme artikuluje každá poviedka rôzny stav uchovávania piesní a hudobnej kultúry všeobecne v pamäti mladej generácie. Fabula je u všetkých troch protagonistov rozvíjaná s motivickými odchýlkami, principiálne však rozoberá vzťah daného protagonistu k tradícii rómskej hudby vštepovanej tínedžerom staršou generáciou. Tomáš, silne lipnúci na otcovi ako vzore, zanedbáva školu v prospech hrania na gitaru. Erik si robí z otca naopak posmešky, k hudbe je apatický, do popredia vystupuje generačný motív ilegality a negramotnosti. Pre Ďoďa, z trojice najstaršieho, ktorý vyrastá so starou mamou, sú rytmus, hudba a tanec neoddeliteľnou súčasťou každodennosti, jeho príbeh živí motív hľadania femme fatale. Vo všetkých troch poviedkach je výrazne prítomný rodičovský výchovný apel spodobený v odovzdávaní veľkých životných ponaučení. Dôvodom môže byť autoštylizácia za prítomnosti kamery, rozhodne však prispieva k polemike a úvahám nad úlohou filmára-mediátora.

Z formálneho hľadiska sú dôležité zábery-detaily, vôdzka asociácií, ktorými sa Šulík nechal inšpirovať v autentickom rómskom prostredí a ktoré nápaditou montážou transponoval do filmu. Spomínam to, pretože dešpekt k detailu je v súčasnom slovenskom dokumente citeľný. Detail pritom v Šulíkovom filme nevystupuje ako prvoplánová televízno-publicistická ilustrácia, okrem povahy priestoru osvetľuje jeho punctum. Obsah je takto so strihovou skladbou perfektne zovretý a konzistentný.

Ťažká duša ctí v Rómoch „iné“, no zbytočne ich neexotizuje, nekarnevalizuje, hoci práve rómska inakosť nám vo filme imponuje. Je to teda balans, autorská pokora k látke, čo robí zo Šulíkovho filmu láskavý a dojímavý umelecký tvar. Nepochybne k tomu prispela aj spoluautorka námetu a dramaturgička Zuzana Mojžišová, ktorá sa venuje Rómom v slovenskej kinematografii programovo (napísala napríklad knihu Premýšľanie o filmových Rómoch). Emóciu v nás vzbudzuje, čo k nám prehovára, s čím sa vieme stotožniť. Keď Ďoďova babka spomína na svojho zosnulého manžela a hovorí: „Trápil sa, ale nepil,“ jej ľudskosť nás svojou autenticitou strhne. A tak myšlienky, ktoré našli tvorcovia Ťažkej duše v rómskych osadách, si vieme prirodzene vztiahnuť aj na seba. Rómska pamäť sa nás týka a dotýka.

Autor sa venuje filmovej publicistike a kritike, študuje filmovú vedu 

^[1] Hanák sa medzinárodne preslávil filmom Obrazy starého sveta (1972), v ktorom, inšpirovaný fotografiami Martina Martinčeka, zobrazil biedu slovenského vidieka na počiatku normalizácie. Okrajoví boli v tomto prípade starci zo zapadnutých lazov. Tento trezorový titul bol do distribúcie uvedený až po novembri 1989. Rómom sa Hanák venoval v hranom filme Ružové sny (1976).

^[2] Martin Palúch, Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989. Bratislava: Občianske združenie Vlna / Drewo a srd 2015, s. 169.

^[3] Roberta Tóthová, Režisér Marek Šulík: Radšej točím s chudobnými. Dostupné na: https://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/446119-marek-sulik-radsej-tocim-s-chudobnymi/ (13.11.2017).

^[4] Martin Palúch, Diera v hlave alebo autorský pohľad na zabudnuté svedectvá Rómov. Dostupné na: http://www.dokrevue.cz/blog/diera-v-hlave-alebo-autorsky-pohlad-na-zabudnute-svedectva-romov (13.11.2017).

^[5] Podľa módov reprezentácie (napr. observačný, poetický či výkladový) rozdeľuje dokumentárny film vo svojej knihe Úvod do dokumentárního filmu americký teoretik Bill Nichols. Bill Nichols, Úvod do dokumentárního filmu. Praha: Nakladatelství Akademie múzických umění v Praze a JSAF / Mezinárodní festival dokumentárních filmů Jihlava, 2010.

Matej Sotník: Rómovia v slovenskom dokumente, Kapitál, 7. decembra 2017

Dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša vznikol ako súčasť etnomuzikologického výskumu rómskych žalostných piesní Šilalo paňori, na ktorom sa režisér podieľal s muzikologičkou Janou Belišovou, so spisovateľkou a filmovou kritičkou Zuzanou Mojžišovou a s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi v rokoch 2014 až 2017 prevažne na východe Slovenska. Šulík ním nadviazal na svoje predchádzajúce projekty o rómskej hudbe, realizované spolu s Janou Bučka: na reportážne ladený záznam stretnutia rómskych spevákov a profesionálnych hudobníkov Cigarety a pesničky (2010) a sčasti aj na dokumentárnu hru Zvonky šťastia (2012).

Výstupmi vedeckého výskumu bývajú akademické štúdie, určené pre relatívne uzatvorenú komunitu profesijne úzko špecializovaných odborníkov. V prípade projektu Šilalo paňori/Studená vodička máme do činenia s trochu iným typom výskumu, ktorý síce stavia na serióznych metódach zberu, archivácie a orálnej histórie, ale ktorého plody sú zároveň priam stvorené aj pre profesionálne nezaangažované publikum. Podobne ako pri Belišovej predchádzajúcom výskume starodávnych rómskych piesní Phurikane giľa (2000 – 2001), ktorý vyústil do vzniku spevníka, knižného cestopisu a CD s nahrávkami autentických rómskych piesní, aj v prípade projektu Šilalo paňori je výsledok vskutku multimediálny: okrem piesňovej zbierky Jany Belišovej zahŕňa aj 25 dokumentačných videí, osobný sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a Šulíkov dokumentárny film. Tieto výstupy sa sčasti prekrývajú a vstupujú do vzájomného dialógu, aby spoločne dotvárali príbehy speváckych protagonistov – zámerom projektu totiž nebolo len zozbierať rómske žalostné piesne, ale aj predstaviť ich v kontexte životných príbehov. Teda vykresliť ich nie ako muzeálny folklór, ale ako živú súčasť rómskej kultúry. Súčasť, ktorá sa pod vplyvom viacerých faktorov v dnešnej dobe vytráca, ešte stále však zohráva osobnú úlohu v živote interpretov piesní. Práve táto dialogická povaha projektu ho umožňuje prezentovať nielen ako archív, ale aj ako pozvánku na lepšie porozumenie vnútornému svetu rómskej komunity. Napokon, umenie a veda sú rovnako legitímnymi spôsobmi porozumenia svetu alebo, slovami Nelsona Goodmana, dvoma spôsobmi svetatvorby.

Štruktúra filmu Ťažká duša je dialogická hneď z niekoľkých hľadísk. Film v troch kapitolách predstavuje výsek zo života troch dospievajúcich chlapcov. Tomáša, ktorého otec odišiel za prácou do Anglicka a s rodinou komunikuje cez Skype; Tomáš miluje hru na gitare, ale nevie či nechce sa prispôsobiť školskému systému, a tak chodí poza školu a vynecháva i hodiny hudobnej výchovy. Erika, najmladšieho syna muzikanta Gustáva, ktorého viacej baví potulovať sa s kumpánmi, ako učiť sa rómske piesne. A napokon Ďoďa, ktorý má už 21 rokov, ale stále nemá dievča, čo trápi vari viacej starú mamu ako jeho samého. Každá z týchto kapitol prezentuje tému vzťahu mladej rómskej generácie k hudbe predkov prostredníctvom dialógu so (staro)rodičovskou autoritou. Tomáš obdivuje gitarové majstrovstvo svojho otca a isto by raz chcel vedieť hrať ako on. Erik svojho otca nepočúva a odmieta jeho gitarové lekcie. Ďoďov vzťah k starej mame je ustavične živený hudbou, prirodzene včlenenou do ich všedného dňa. V týchto medzigeneračných vzťahoch sa hudba stáva komunikačným prostriedkom, spôsobom odovzdávania či odmietania životnej skúsenosti. Tri kapitoly o mladíkoch sú pospájané piesňovo-rozhovorovými predelmi, v ktorých účinkujú rôzne staré dospelé ženy. Ide tu vlastne o hudobné miniportréty, v ktorých prostredníctvom piesne zaznieva to, čo ťaží dušu ich protagonistiek: fragmentárne spomienky na mŕtveho otca v Prelúdiu, hrozné zážitky z väzenia v Lamentose, bolesť a choroba staroby v Dolorose a strata blízkeho v Lacrimose. Označenia pochádzajúce z hudobnej terminológie vytvárajú akýsi preklad nálady a emócie rómskych žalostných piesní, ktoré sú samy osebe dialogické: interpret sa v nich žaluje svetu zo svojej bolesti a smútku. Tu sa odhaľuje funkcia žalostných alebo halgató piesní – sú to piesne, ktoré Rómom pomáhali prežiť v ťažkých podmienkach. Majú schopnosť vyvolať žiaľ (interpreti sa pri nich neraz rozľútostia), ale aj od žiaľu odľahčiť. Učene tomu hovoríme katarzia, jeden protagonista z Mojžišovej cestopisu to vystihuje bezprostrednejšie: „Ťažko mi príde na srdce a si aj poplačem, a tak. Až také veci si nepredstavujem, lebo keď začnem spievať halgatón, a pri tom budem myslieť na mamu, tak zabudnem text. Slová. A už hops! Tam ide o ten pocit. No lebo to odchádza od srdca. Tieto pesničky halgatóny idú od srdca. Aj preto, lebo sú to ľútostné pesničky. No tak smútok je aj dôležitý, aj nedôležitý.“ Význam emócie pre rómsku hudbu zaznieva neraz i v dialógoch filmu: Tomášov otec nabáda syna so synovcom, aby sa od gadžov naučili noty, ale aby nehrali ako oni, lebo gadžom chýba cit; Erikovi otec zdôrazňuje, že musí hrať s pasiou; Ďoďova stará mama vnuka žiada, nech jej zaspieva, aby sa jej lepšie jedlo, sama sa však melódiou nakazí a namiesto do jedla sa pustí do spevu.

Reprezentácia Rómov prostredníctvom hudby nepochybne patrí k tradičným spôsobom, akými sú približovaní bielej majorite. V ich vzťahu k hudbe sa zračí nielen rozdielne vyjadrovanie emócií, ale aj iný vzťah k abstraktnému systému či pravidlám majoritnej spoločnosti (v Tomášovom prípade sú takýmto abstraktným systémom napríklad noty či známky v žiackej knižke). Ťažká duša má však ďaleko od romantizovaného obrazu rómskej komunity či stereotypného vykreslenia „rómskej otázky“ nielen preto, že v nej sociálne motívy (nezamestnanosť, kriminalita, chatrče v osadách a pod.) figurujú len ako pozadie príbehov, ale predovšetkým preto, že Šulík sa nesnaží dorozprávať osudy protagonistov až do pointy. Problémy, ktoré chlapci riešia – vzťah k rodičom, hľadanie svojho miesta na svete, túžba po láske –, sú problémami univerzálnymi. A hudba ako spôsob citového spracovania týchto problémov ich robí osobnými. Tento rozmer neoslabuje ani priznaná miera inscenovania situácií, ktoré majú napriek téme žalostných piesní neraz komický nádych.

Keď hovoríme o dialogickom charaktere filmu Ťažká duša i celého projektu Šilalo paňori, nejde len o dialóg medzi vedou a umením, medzi rôznymi médiami, medzi rómskou a bielou kultúrou či medzi generáciami. Ide tu aj o dialóg s tradíciou. Čo z ústne odovzdávanej tradície starodávnych rómskych piesní zostalo živé dodnes a ako tie piesne prežijú v modernej dobe? Ako môže táto tradícia pokračovať bez literárnych pamiatok a archívov? Inak povedané, ako uchovať pamäť pre kultúru, ktorej mentalitu charakterizuje prežívanie tu a teraz? V Mojžišovej cestopise opakovane zaznieva frustrácia z vytrácania sa pamäti v rómskej komunite, kde si respondenti často nevedia spomenúť na to, čo „výskumníkov“ zaujímalo: „Čas tu plynie nejako inak, niet v pamäti nejakých poriadnych záchytných bodov. Kalendáre na stenách nevisia (niekedy visia, ale sú staré, vlastne fungujú len ako dekorácia kvôli svojmu obrázku), diáre v šuplíkoch neležia, hodinky netikajú. O pár rokov z famózneho Bélu Pokutu ostane iba to, čo sme si z neho zapamätali my. Gádžovia. Uf.“ Tému pamäti nastoľuje už Prelúdium: žena je vyzvaná, aby zaspievala pieseň svojho otca, ale nepamätá si jej slová. Po chvíli sa rozpomenie a so slovami sa jej vrátia i spomienky na mŕtveho otca a pocit žiaľu. Ďalej už spievať nevládze. Spomienky sú vyvolané pocitmi, nie faktmi a dátami. Príbehy troch protagonistov Ťažkej dušeukazujú, že tradícia rómskych piesní pokračuje najmä tam, kde je živená blízkym medzigeneračným vzťahom, ako v prípade Tomáša a Ďoďa. Nie je však s ratená ani v Erikovom prípade: nadobúda novú podobu v rompope, ktorý pozerá v televízii, či v parodizovanej verzii aj v popevkoch hlúčika hrajúcich sa deciek. Tam, kde je tradícia súčasťou každodennosti, nemusí mať pietnu podobu – preto sa na stenách rómskych príbytkov môžu vedľa svätých obrázkov vynímať aj plagáty či fotografie detí v karnevalových kostýmoch. Tie tradičné piesne sú totiž ako vysoká tráva, ktorá sa viackrát objavuje v krajinkárskych predeloch Šulíkovho filmu: ohne sa vo vetre, smutno zašumí a rastie ďalej.

Ťažká duša (Slovensko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Marek Šulík _STRIH: Peter Kotrha, M. Šulík _ÚČINKUJÚ: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st. a ďalší _MINUTÁŽ: 71 min. _HODNOTENIE: • • • •

Katarína Mišíková, Film.sk, 11/2017

Roberta Tóthová, Pravda, 30. 10. 2017 

Priznám sa, že filmy Mareka Šulíka, kde pracoval ako režisér nepoznám a nemám ich napozerané. Ale ak sú aspoň spolovice také, aká je jeho najnovšia snímka Ťažká duša, určite svoju nevedomosť v najbližšej dobe napravím. Poeticky krásna, emocionálne naliehavá, trpko radostná Ťažká duša reflektuje rómske etnikum úplne inak, než doposiaľ.

V dokumentárnych filmoch zameraných na marginalizované sociálne skupiny ľudí, vyčlenené doslova na okraj spoločnosti, v tomto prípade na periférie slovenských dedín, je nemožné zatajiť ich sociálny apel. Rómske otázky (Prečo je nezamestnanosť rómskej komunity alarmujúco vysoká? Nechcú alebo nemôžu Rómovia pracovať? Prečo deti z rómskych osád nechodia do školy? Prečo je kriminalita v rómskych osadách taká rozšírená?) v slovenskej spoločnosti a ak kinematografii vždy boli, sú a v najbližších rokoch aj budú aktuálne. Nepopieram závažnosť týchto otázok ani odpovede na ne. V slovenskej hranej i dokumentárnej tvorbe existuje množstvo snímok skúmajúcich pomery v rómskych osadách a zaoberajú sa hľadaním odpovedí na tieto a aj iné otázky. V Ťažkej duši sú tieto otázky síce naznačené, ale netvoria bázu tohto filmu. Majú akoby doplnkový, sekundárny charakter. Dôležitý je etymologický prístup tvorcov, teda bádanie po pôvode – pôvode rómskych piesní aj pôvode samotných Rómov. Čaro a krása tohto dokumentu spočíva predovšetkým v schopnosti reflektovať cigánov, Rómov ako ľudí. Obyčajných ľudí. Ľudí chudobných, ale rovnocenných k ľuďom – nerómom, ktorí sa nad nich s veľkou obľubou povyšujú a častokrát sa ich stránia.

Ťažká duša je zaujímavá svojou formou. Nejedná sa len o film vyrozprávaný epizodicky. Jeho kompozícia akoby spájala všetky žalostné rómske piesne a vytvorila jednu komplexnú hudobnú skladbu. Jedno rozsiahle halgató. Dokumentárne príbehy o vzťahoch rodičov, prarodičov a ich detí dopĺňajú intermezzá. Prelúdium. Predohra k vokálnej skladbe. Úvodný krátky príbeh tvorí iba niekoľko úzkych záberov. Na chvíľu som dokonca mala dojem, akoby splynuli iba do jediného. Staršie panie sa snažia rozpamätať na už takmer zabudnuté slová jednej smutnej piesne. Text zložený iba z pár slov, možno dvoch viet postačil na to, aby nás meniaci sa výraz tváre jednej zo speváčok emocionálne zasiahol a privodil pocity zarmútenia, žiaľu a nostalgie. Je veľmi málo filmov schopných v takom krátkom čase vyvolať také silné emócie. Lamentoso. Psychicky chorá žena sa zdôveruje so svojím ťažkým životným osudom s mužom – tyranom, kvôli ktorému sa pomiatla a skončila vo väzení. Starší človek spomína na svoje životné omyly. Všetky chyby z mladosti boli oľutované a kruto odpykané. Doloroso. Starká žalostne prednesie pieseň o samote. O tom, ako osirela a podobne ako mnoho iných ľudí, na tomto svete už nikoho nemá. Lacrimoso. Plačlivé, žalostné a trúchlivé spomínanie na najdôležitejšie osoby v našom živote – našich rodičov. Vidíme, že každá časť hudobnej skladby nesie v sebe osud jedného človeka, a navyše je spätá s ďalším emotívnym príbehom človeka. Tomáš. Osamelosť, odlúčenie, odtrhnutosť od rodiny. Erik. Neposlušnosť a kriminalita hlboko zakorenená v podvedomí jednotlivca. Ďoďo. Melodráma a trápenie sa nad nešťastnou láskou. A napokon, snímka je venovaná pamiatke Bélu a jeho životu, chorobe i nechuti zomrieť.

Prostredníctvom množstva spevu, hudby i trošky tanca je nám postupne odkrývaná rôznorodosť jedného temperamentného národa. Rómsku náturu zvýrazňuje i využitie dialektu. Opäť platí to, že neexistuje veľa filmov, kde diváka neobťažuje čítať zväčša nedokonalé preklady. V tomto prípade je dialógov málo, preto si divák takmer neuvedomí, že sa pozerá na cudzojazyčný film s nutnosťou čítať titulky. Ťahavé, pomalé melódie a piesne sú výchovným prostriedkom dospelých a nástrojom komunikácie medzi ľuďmi. Nahrádzajú dialóg. Jednotliví interpreti sa v improvizáciách zdôverujú so svojím osudom, pocitmi, túžbami, smútkom, samotou. V každom z príbehov tvorcovia sledujú, akým spôsobom sa žalostné rómske piesne prenášajú z generácie na generáciu. Piesne nie sú nikde zapísané či inak dokumentované. Texty a melódie ľudia lovia v pamätiach a ústnym podaním šíria svojim potomkom. Tradovaním tak z množstva týchto piesní ostali iba fragmenty alebo sa úplne vytratili.

Pred samotnou projekciou filmu som netušila, aký je vplyv spirituality na život Rómov intenzívny. Ľudia sa prihovárajú k Bohu a k Panne Márii. Od svätých žiadajú pomoc a záchranu z chudoby, vykúpenie z hriechov, každodenný chlieb a zbavenie všetkého zlého. Rešpektujú jeho vôľu na zemi, ale i v nebi. Sviatok manželstva či zvyk pochovávania v cirkevnom slova zmysle sú pre nich posvätné. Chodia do kostola a ak aj nie, na stenách v izbách majú vyvesené cirkevné obrazy aranžované do akýchsi maličkých oltárikov s ružencami, ktoré sú pre nich modlitebným priestorom. Aby som úplne nezidealizovala tieto predstavy o Rómoch, musím ešte poukázať na to, že som sa popri všetkých dokumentoch o Rómoch ešte nestretla s filmom, ktorý by takto otvorene priznával, že nakrúcanie prebiehalo za určitých finančných príspevkov pre protagonistov filmu. „Tu máš gitaru. Na! Zahraj! Inak nám nezaplatia,“hovorí otec svojmu lenivému synovi. Samozrejme, že v rámci nejakých zákulisných informácií ohľadom výroby som o tom počula, ale nie takto explicitne a priamo v obraze. Pozitívum tejto snímky je teda „otvorená hra“ tvorcu a diváka, tvorcu a účinkujúceho, tvorcu a kritika.

A napokon, dramaturgia. Pri tomto filme je sympatické, že ráta s potrebami diváka. Ráta s tým, že divák sa skrátka v určitej fáze filmu môže začať nudiť. To sa v prípade tejto snímky, samozrejme, nestalo. Jednotlivé epizódy a fragmenty sú premyslené a radené tak, aby jednoducho túto možnosť divákovi nedávali. Začínajú kratšími úsekmi. Tie sa postupne predlžujú a približne v druhej tretine filmu opäť skracujú. Takto dramaturgovia zvyšujú dynamiku a rytmus deja. Jediné negatívum Ťažej duše je jeho metráž. Bôľne krátka, pretože tento mimoriadne zaujímavý dokument by si zaslúžil cyklus stredo alebo dlhometrážnych filmov v televízii alebo filmovú sériu v kinách.

Ťažká duša, Slovenská republika, 2017
Dĺžka: 71 minút
Scenár, réžia, kamera: Marek Šulík
Strih: Peter Kotrha, Marek Šulík
Hrajú: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Svetlana Bandiová, Alžbeta Žigová, Anna Michalíková, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st., Blanka Balogová, Katka Bystrá, Irena Pokutová, Emil Pokuta, Béla Pokuta a ďalší
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 5. októbra 2017
Foto: Filmtopia

Mária Demečková, Filmpress, 6. 10. 2017