Zomrel Béla Pokuta. Keď zaspieval, všetci mu všetko odpustili
Béla Pokuta bol jedným z najčarovnejších zjavov projektu AfterPhurikane – slovenského Buena Vista Social Club.
To je talent, rýchlo s ním niečo vymyslite, povedal pred trinástimi rokmi hudobník Daniel Salontay. V osade Žehra vtedy Jana Belišová naďabila na Bélu Pokutu, smutného Róma.
On bol jedným z nešťastníkov, čo žili na okraji okraja spoločnosti a ona ako etnomuzikologička vtedy začínala s projektom Phurikane Giľa – hľadala starodávne rómske piesne v osadách medzi ľuďmi, ktorí ich ešte nezabudli.
V časoch, keď sa rómske problémy ešte zďaleka nesnažili riešiť neprehľadné toky európskych peňazí, už mala za sebou kopu študijných ciest, na ktorých osobne spoznávala talentovaných rodených muzikantov a spevákov v prostredí, kde ich piesne ešte žijú.
Hudba ho dala dokopy
Bélu Pokutu stretla prvýkrát v roku 2001 a okamžite ju očaril. Nemal vtedy ani päťdesiat, no už bol unavený životom, ktorý sa mu veľmi nevydaril.
Keď ho oslovila na spoluprácu, dal sa zázračne dokopy. Mal úžasný hlas, keď zaspieval, bolo v ňom cítiť všetok naozajstný bôľ a žiaľ.
Nebol výrečný, veľmi skromný úsmev na perách sa mu objavil, až keď si vypil. Spieval sám alebo so švagrinou Irenkou, ktorá ho k sebe prichýlila, keď sa kedysi rozišiel so svojou rodinou.
Na verejnosti sa objavil v prvej várke rómskych hudobníkov na festivale Pohoda 2003. Vtedy sa zrodil slovenský Buena Vista Social Club. Béla Pokuta v ňom bol jedným z najčarovnejších aj najproblematickejších zjavov.
Zomrel ešte vo februári po ťažkej chorobe, mal 57 rokov. V Bratislave sme sa to zhodou okolností mohli dozvedieť až teraz. Prišlo to ľúto mnohým ľuďom z umeleckej brandže. V rámci projektu After Phurikane s ním za posledné roky spolupracovali Jozef Lupták, Boris Lenko, Thierry, Jana Kirschner a mnohí ďalší.
Úplný naturál
Viaceré pesničky boli postavené práve na ňom. V lete ešte vystupoval na festivale Sziget v Budapešti, na jeseň s ním nahrávali rómske väzenské piesne, v decembri, už veľmi zoslabnutý, vystupoval na Levočskom fóre.
“Bol to úplný naturál, v tom bola jeho sila. Spieval výlučne svoje veci, ale mal najväčší cit pre naše hudobné experimentovanie,” povedal o ňom akordeonista Boris Lenko.
Béla bol trémista, ale vedel si to užiť, nebolo ľahké ho ustriehnuť. Ako senzitívny človek rýchlo zistil, že ľudia ho berú. Páčilo sa mu to.
“Nasadil si svoje tmavé okuliare, postupne sa naučil byť aj recesistom. Za alkohol sme sa občas naňho aj hnevali, ale keď zaspieval, všetci sme mu všetko odpustili,” vraví Jana Belišová.
Ďalšie nahrávanie piesní už spolu nestihli.
ShareThis