Ešte stihnú zachytiť, že najkrajšie rómske piesne umierajú
Režisér Marek Šulík pochodil rómske osady, aby nakrútil, ako Rómovia spievajú starodávne piesne – halgató. Veľa ich už takých nie je.
Vedecký výskum Jany Belišovej beží na Ústave hudobnej vedy SAV paralelne s tvorbou dokumentu Mareka Šulíka a v spolupráci so združením Žudro, ktoré práve oslavuje pätnásť rokov svojho vzniku. (Zdroj: FOTO – LENA KUŠNIERIKOVÁ)
S režisérom Marekom Šulíkom teraz nakrúcajú film o tom, ako sa vzťah k hudbe v rómskych rodinách prenáša z generácie na generáciu.
Dlhé nite tradície
Babka Michalíková má veľmi živý vzťah s vnukom Jožkom. Kým on žije svoj život ako mladý dospelý muž, ona ho učí staré pesničky. Majú sa veľmi radi.
V rodine z Krompách je to inak: otec rodiny hudbu sám produkuje a hráva v kapelách, jeho syn ju však odmieta a chce len rompop.
Otec z ďalšej rodiny hrá virtuózne na španielke. Odišiel však do Anglicka za prácou a nemá čas venovať sa svojmu synovi, ktorý by sa veľmi rád naučil hrať tak ako on. Zapísal ho na základnú umeleckú školu, no chlapec svoj talent v škole nevie prejaviť. Učí ho teda cez skype.
Cez tri rôzne príbehy sa tvorcovia filmu dostávajú k tomu, čo tak intenzívne odzrkadľuje rómsku dušu. Hovoria o tom, že starodávne piesne pomaly a isto vymierajú a o pár rokov pravdepodobne ostanú už len v zakonzervovanej podobe.
Prepojenie na život
Aj to je však veľké šťastie. Cenný materiál zbierala známa etnografka aj v spolupráci s publicistkou Zuzanou Mojžišovou dlhé roky. Z pravidelných návštev osád na východnom aj strednom Slovensku vznikli stovky nahrávok a fotografií, ktoré neskôr vyšli v zborníkoch.
Okrem starodávnych piesní zmapovala rómske náboženské piesne či takzvaný rompop a rozbehla živý hudobný projekt Phurikane giľa, ktorý talentovaných Rómov ťahá z osád na pódiá a spája s kvalitnými známymi hudobníkmi.
Cez piesne, ktoré v nich vyvolávajú vlnu spomienok a emócií, chcela odhaliť jemné súvislosti okolo ich priameho prepojenia na životnú udalosť. V tom jej mohla pomôcť kamera režiséra Mareka Šulíka.
Nie je isté, či sa vyplaví
„Ľudia si väčšinou predstavujú, že všetci Rómovia sú hudobníci a že je automatické, keď sa cez generácie prenáša ich vzťah a cit k hudbe. Ale nie je to celkom tak,“ hovorí Belišová. Je síce podľa nej pravda, že väčšinou sú veľmi talentovaní, majú výborný sluch a pri speve dokážu s hlasom krásne čarovať, ale nie všetci k hudbe inklinujú aj v jej vzácnej, intímnej podobe, ktorá tak môže ostať zabudnutá.
Hovorí, že cez osobné piesne sa pekne dajú odkryť blízke vzťahy v rodine, no na správnu chvíľu pre spev treba niekedy čakať veľmi dlho. A nie je ani isté, či sa vôbec vyplaví.
Filter a výbuch
„Hudobnosť a spievanie medzi Rómami sú stále živé, ale starodávne piesne, ktoré pocity Rómov najhlbšie vyjadrujú, sú už len výnimkou. Mladí sa im už aj smejú,“ konštatuje Jana Belišová. Niekedy sa však prekvapí, ako v pozadí tá najosobnejšia pesnička, často od mamy, žije, vyvoláva emócie a spomienka sa nesie ďalej.
Do akej hlbokej miery môže prepojenie fungovať, režiséra Mareka Šulíka zvlášť zaujalo. „Prekvapilo ma, že ľudia z osád dokázali pochopiť, prečo to všetko robíme. Vážili si, že máme o nich záujem,“ hovorí.
Zároveň však videl, že do spomienok sa dokázali cez hudbu zahĺbiť len vtedy, keď im to prirodzene išlo. „Hudba je pre nich, ako keď pijeme vodu. Používajú ju ako filter, ako emocionálny výbuch svojich starostí a problémov.“
ShareThis