Kedysi slúžili ako ventil na emócie, dnes sa z rómskych osád vytrácajú. Phurikane giľa – starodávne piesne alebo Čorikane giľa – piesne o chudobe vypovedali o bolestiach, trápení, či prehreškoch z minulosti. Láska k tancu v tomto starodávnom žánri ustupuje spevu, ktorý vždy prichádzal spontánne v spojení s ťažkými životnými udalosťami.

„Jedna stará žena z Varhaňoviec nám spievala o udalostiach z obdobia vojny. Mama ju poslala v zime a v snehu na vodu k lesnej studničke, ona si cestou zlomila nohu a opisovala svoj smútok, strach a bolesť. Piesne Phurikane giľa zvyčajne začínajú niekoľkými recitatívnymi rýchlejšími tónmi a potom sa oprú do jedného alebo viacerých dlhých ťahavých tónov. Viackrát som zažila, že ak sa niekomu zlomil hlas akoby od plaču, v momente bez zaváhania pokračoval niekto iný. A keď sa ten človek upokojí, tak ho naspäť pustia k spievaniu,“ opisuje výskum zanikajúceho žánru Mgr. Jana Belišová, PhD., z Ústavu hudobnej vedy SAV.

Výskumníčka chodí už takmer dvadsať rokov po rómskych osadách a načúva žalostným spevom miestnych starších obyvateľov. Vo výskume „Phurikane giľa“ pred pätnástimi rokmi chcela tento zanikajúci žáner hlavne zachrániť, nahrať čo najviac piesní a sprístupniť ich verejnosti. Potom objavila jeho silné prepojenie so životnými príbehmi a vrátila sa k téme spolu s dokumentaristom Marekom Šulíkom vo videoprojekte, ktorý prinesie dvadsaťpäť príbehov. Osudy 25 rodín tak zostanú spolu so zanikajúcim hudobným žánrom navždy uchované pre budúcnosť.

„Tento žáner zaniká, ale princíp spojenia piesne a  ťažkých udalostí v živote ostáva a čiastočne sa prenáša na mladšie generácie, aj na iné piesňové žánre, na modernejšie piesne.  Rómovia ich nazývajú slaďáky. Ide o žáner, ktorý je silno ovplyvnený populárnou hudbou, je hudobne oveľa pestrejší, ale texty sú podobné tým starodávnym, žalostným,“ hovorí Jana Belišová.

V komunitách, ktoré žijú silnou pódiovou kultúrou majú muzikanti vystupujúci pred publikom vo svojom repertoári aj niekoľko žalostných piesní. Odborníčka predpokladá, že v takejto podobe sa ich zopár zachová aj do budúcnosti, avšak už nebudú slúžiť ako emocionálna katarzia, ktorá odľahčuje v ťažkých životných situáciách. Žalostné piesne sa dodnes dajú nájsť v Rumunsku, v Rusku a v niektorých častiach Maďarska či Poľska. Nahrávky, ktoré pri výskumoch zaznamenala Jana Belišová, uchováva Ústav hudobnej vedy SAV. Ich archivácia a sprístupňovanie verejnosti po spracovaní je súčasťou vedeckého výstupu projektu.

„Keď robím výskum ako je tento, nazbieram nesmierne množstvo materiálu. Predtým to boli len audio, teraz už aj audiovizuálne nahrávky, s ktorými potom pracujem. Ak by som chcela urobiť zo získaných nahrávok elektronický archív so všetkými atribútmi, ktoré má archív mať, tak by to bola asi doživotná úloha. V závere projektu sa však snažím vydať podstatnú časť materiálu v takej forme a podobe, aby bola prístupná nielen odbornej, ale aj širokej verejnosti,“ dodáva Jana Belišová.

Na oddelení etnomuzikológie Ústavu hudobnej vedy v minulosti vznikli pri riešení výskumných úloh zbierkové fondy tradičnej ľudovej hudby. Výstupy z týchto výskumných úloh pracovníci priebežne sprístupňujú verejnosti vo vedeckých publikáciách a článkoch.

Monika Hucáková, sav.sk, 14. 7. 2017