Jana Belišová z Ústavu hudobnej vedy SAV hovorí, že piesne Phurikane giľa sa zvyčajne začínajú niekoľkými recitatívnymi rýchlejšími tónmi a potom sa oprú do jedného alebo viacerých dlhých ťahavých tónov. „Viackrát som zažila, že ak sa niekomu zlomil hlas akoby od plaču, v momente bez zaváhania pokračoval niekto iný. A keď sa ten človek upokojí, tak ho naspäť pustia k spievaniu,“ opisuje Belišová výskum zanikajúceho žánru.

Výskumníčka chodí už takmer 20 rokov po rómskych osadách a načúva žalostným spevom miestnych starších obyvateľov. Vo výskume „Phurikane giľa“ pred 15 rokmi chcela tento zanikajúci žáner hlavne zachrániť. Cieľom bolo nahrať čo najviac piesní a sprístupniť ich verejnosti. Potom objavila silné prepojenie tohto žánru so životnými príbehmi a vrátila sa k téme spolu s dokumentaristom Marekom Šulíkom vo videoprojekte, ktorý prinesie 25 príbehov. Osudy 25 rodín tak zostanú spolu so zanikajúcim hudobným žánrom navždy uchované pre budúcnosť.

„Tento žáner zaniká, ale princíp spojenia piesne a ťažkých udalostí v živote ostáva a čiastočne sa prenáša na mladšie generácie aj na iné piesňové žánre, na modernejšie piesne. Rómovia ich nazývajú slaďáky. Ide o žáner, ktorý je silno ovplyvnený populárnou hudbou, je hudobne oveľa pestrejší, ale texty sú podobné tým starodávnym, žalostným,“ hovorí Belišová.

Výskumníčka tvrdí, že v komunitách, ktoré žijú silnou pódiovou kultúrou, majú muzikanti vystupujúci pred publikom vo svojom repertoári aj niekoľko žalostných piesní. Odborníčka predpokladá, že v takejto podobe sa ich zopár zachová aj do budúcnosti. Nebudú však už slúžiť ako emocionálna katarzia, ktorá odľahčuje v ťažkých životných situáciách. Žalostné piesne sa dodnes dajú nájsť v Rumunsku, v Rusku a v niektorých častiach Maďarska či Poľska. Nahrávky, ktoré pri výskumoch zaznamenala Jana Belišová, uchováva Ústav hudobnej vedy SAV. Ich archivácia a sprístupňovanie verejnosti po spracovaní je súčasťou vedeckého výstupu projektu.

„Keď robím výskum ako je tento, nazbieram nesmierne množstvo materiálu. Predtým to boli len audio, teraz už aj audiovizuálne nahrávky, s ktorými potom pracujem. Ak by som chcela urobiť zo získaných nahrávok elektronický archív so všetkými atribútmi, ktoré má archív mať, tak by to bola asi doživotná úloha. V závere projektu sa však snažím vydať podstatnú časť materiálu v takej forme a podobe, aby bola prístupná nielen odbornej, ale aj širokej verejnosti,“ dodáva Belišová. Na oddelení etnomuzikológie Ústavu hudobnej vedy v minulosti vznikli pri riešení výskumných úloh zbierkové fondy tradičnej ľudovej hudby. Výstupy z týchto výskumných úloh pracovníci priebežne sprístupňujú verejnosti vo vedeckých publikáciách a článkoch.

Pravda.sk, 16. 7. 2017