Marek Šulík o svojom filme Ťažká duša
Popíšte nám, ako ste sa k celému projektu Šilalo paňori dostali?
S etnografkou Janou Belišovou a filmovou teoretičkou Zuzanou Mojžišovou sme sa rozprávali o tom, že by bolo užitočné zachytiť aj v obraze ešte tých rómskych ľudových spevákov, ktorí si pamätajú a vedia interpretovať staré rómske žalostné piesne. Bola to ale pôvodne Janina iniciatíva, keďže ona sa tejto téme venuje celý profesionálny život.
Plánovali ste robiť dokument s rómskou tematikou?
Nemám v sebe konkrétne vybrané témy a teda neplánoval som robiť filmy s rómskou tematikou. Ale ani som si nemyslel, že urobím film o holokauste alebo o opustených deťoch. Je to u mňa tak, že sa ocitám v situáciách, kedy sa musím rozhodnúť, či ma niečo zaujíma natoľko, aby som tomu venoval svoj čas. Či je to zmysluplné a či ma to nejako priťahuje a či sú okolnosti priaznivé.
Počas trojročného zbierania materiálu sa vám muselo prihodiť množstvo úsmevných príhod. Je nejaká situácia, na ktorú si spomínate, ktorá bola pre vás inšpiratívna a možno zmenila aj váš pohľad na komunitu rómov?
Smiali sme sa s nimi takmer stále, ale úsmevnú príhodu si nepamätám. Mám zlú pamäť.
Ako by ste zadefinovali vzťah rodín, ktoré zobrazujete vo filme Ťažká duša s tými, čo majú vaši priatelia, známi alebo aj vy sám. Sú tam markantné rozdiely pri výchove? Pripadá vám v niečom rómska komunita lepšia oproti našej? (v rámci zvykov, tradícií).
Určite nebudem hovoriť, či je v niečom lepšia alebo horšia. A neviem ani hovoriť v nejakých sociologických zovšeobecneniach. Síce sme v rómskych rodinách boli dlho, bolo to ale sústredené na prácu, čiže nezažil som rodiny v bežnom chode. Postreh, ktorý mám je ten, že tým, že ľudia z týchto skupín žijú viac pokope, v jednom priestore a aj čase, tak sú aj ich rodiny rozmanitejšie a generačne a vzťahovo vrstevnatejšie. Vo filme to až tak nevidno, lebo práve tie rozmanité vzťahy sme z dôvodu zrozumiteľnosti museli zjednodušiť. Teda mnohí ľudia, žijúci v jednom priestore vo filme nie sú. Druhá vec je, že život v danej spoločenskej vrstve vytvára aj akési očakávania alebo tlaky. Takže, ak ste členom strednej vrstvy, sú tu aj isté veci, ktoré „treba“ robiť. Ak žijete ale v sociálne vylúčenej vrstve ľudí, tieto veci tam nie vždy fungujú, resp. fungujú inak. Konkrétne: ak napríklad vyrastáte v prostredí, kde je normálny tlak na výkon, dosahovanie merateľných výsledkov, tak aj vy to prevezmete ako samozrejmosť. Ale kde ten tlak nie je, tak to nemáte odkiaľ prevziať. Avšak, ten tlak je napokon len nejakým sociálnym konštruktom. Nikde nie je napísané, že to je to jediné správne.
V poviedke Erik sa snaží otec presvedčiť chlapca, aby hral na hudobný nástroj. Jeho to ale nezaujíma. Strata kultúrnych hodnôt sa prejavuje aj v našej komunite. Čím si myslíte, že je príčinou a ako sa proti tomuto chrániť?
Neviem, či sa proti tomu treba chrániť. Je to predsa prirodzený beh vecí. Erika to možno nezaujíma preto, že nechce žiť život jeho otca. Ak hovoríme o žalostných piesňach, tak je to krásny a emocionálne silný fenomén, ale je spojený s utrpením, povedzme že so sociálnou vylúčenosťou. Ak zanikne preto, že sa bude rómom lepšie žiť, tak to nie je zlé. Ani pôvodný slovenský folklór neexistuje, dnes počúvame jeho interpretácie. A ja osobne nemám pocit straty kultúrnych hodnôt. Tie predsa nie sú zakotvené len vo folklóre. Sú všade: v knihách, filmoch, sochách, obrazoch… a myslím si, že dnes je čo čítať a pozerať. A aj ten folklór sa vynára v inej podobe: ak počúvate Bandu, Katarínu Málikovú, Roberta Pospiša, alebo Zuzanu Homolovú či ďalších, tak sa môžete spojiť s našimi predkami „priamou linkou“.
Koľko času ste s jednotlivými rodinami strávili?
Tri poviedky sme natáčali s prestávkami takmer mesiac. Vo filme sú však použité aj scény, ktoré sme natočili počas výskumu.
Ako ste postupovali pri točení, aby vám ukázali Rómovia a konkrétne rodiny svoj spôsob života? Bolo ťažké vybudovať si u nich dôveru?
S ľuďmi, ktorých sme si vybrali do filmu, sme sa poznali zväčša už predtým, aj to nám teda otvorilo dvere. Jana ich poznala skôr, ja som poznal dve z tých rodín a hlavne sme s nimi predtým boli, keď sme nakrúcali dokumentačné videá, ktoré zaznamenávali iba spevy a rozprávanie. Ale treba ešte dodať, že sú to ľudia, ktorí boli radi, že sa niekto zaujíma o ich život, problémy, ale aj o hudbu, ktorú majú veľmi radi. Vedia, že ich akceptujeme, či dokonca v istom zmysle obdivujeme, pretože vedia to, čo my nie.
V rámci etnomuzikológie je Šilalo paňori veľmi rozsiahly projekt. Ak sa pozeráte na svoj film, nemáte pocit, že by sa tam dalo dodať ešte kopec dôležitých vecí?
Informačne ani nie. Výskumný projekt a film sú dve rôzne veci, rôzne prístupy, aj keď hovoria o rovnakej téme a inou rečou. Film nemá charakter náučného dokumentu, nie je tam ani komentár. Je to skôr zážitok z prítomného prežívania situácií, žiaľu či smiechu. Hoci, dá sa v istom zmysle vnímať aj ako príspevok do vizuálnej antropológie.
Čo je pre vás ako tvorcu najťažšie pri pozeraní materiálu a rozhodovaní sa, čo pôjde preč a čo zostane?
Pri rozhodovaní hrá dôležitú úlohu téma, ktorú sa snažíte nejako tvorivo vrstviť. A keď to urobíte, tak ešte ostanú veci vo filme, drobné detaily, pohyby, repliky, ktoré si obľúbite, žijete s nimi, opakujete ich. Neuvedomujete si, že sú na obtiaž rozprávaniu. Vtedy je dôležitý odstup aj trocha únavy a tiež postrehy priateľov, ktorým nehotový film pustíte. Keď je možnosť odstupu a nejakej spätnej väzby, tak potom vyhodíte, prehodíte, upravíte hocičo, lebo zrazu „TO“ nefunkčné vidíte lepšie. Ale na to „TO“ tiež jestvujú rôzne názory. Ja sa snažím svoje filmy urobiť tak, aby som sa na ne vždy rád pozrel a aby fungovali v mojej hlave. Film však videli aj dobrí kamaráti filmári, ktorí by asi štvrtinu materiálu vyhodili. Toto je pre mňa ťažké posúdiť a priam nemožné urobiť.
V čom vidíte dôležitosť tohto filmu?
Neviem. Možno nie je dôležitý. Ale je to pekný zážitok, vidieť ho. Odporúčam. Sám som bol prekvapený, keď som ho videl na premiére v A4. Kino plné divákov má nenahraditeľnú energiu, ktorú pri pozeraní na počítači nezažijete. A zažívať pekné zážitky je vlastne tiež dôležité.
Kedy a kde môžeme film Ťažká duša vidieť?
V distribúcii bude od októbra, v Bratislave napríklad v kine Lumière.
Pavel Chodúr, 9em.sk, 2. 10. 2017
Tags: Marek Šulík, šilalo paňori, Ťažká duša
ShareThis