Príbehy sprevádzajú ľudí odnepamäti. Možno v nich nájsť dobro, zlo, radosť i žiaľ, sú o láske, odchádzaní či hľadaní šťastia. Niektorí ich vkladajú do rozprávok, Rómovia do piesní.

Takmer tri roky chodila etnografka Jana Belišová po rómskych osadách na východnom Slovensku. Pre svoj projekt Šilalo paňori (Studená vodička) zbierala príbehy ľudí ukryté v starodávnych smutných piesňach. „Rómovia žili aj v minulosti vylúčení na okraj spoločnosti. Hudba im pomáha prežiť v ťažkých podmienkach, zbližuje ich, je pre nich terapiou. Bez hudby a piesní by sa im v zabudnutých osadách žilo ešte oveľa ťažšie. Nezanechávajú po sebe materiálne stopy, ale zostávajú po nich silné príbehy, do piesní pretavené ťažké životné skúsenosti.“

Rómovia silno prežívajú všetko, čo sa okolo nich deje. Radosť, smiech, smútok i žiaľ, všetko vyjadrujú veľmi intenzívne. Také sú aj ich piesne. Živelné, strhujúce, srdcervúce. Pre Rómov sú zároveň zdrojom spomienok. Zakaždým, keď spievajú, spomienky sa vynárajú a oni ich opäť prežívajú. Starodávne, smutné piesne sa volajú halgató. Sú to pomalé, ťahavé piesne o láske, bolesti, odchádzaní. O chvíľach, ktoré je treba odplakať, odsmútiť, aj odspievať.

„Mnohé piesne sú veľmi intímne, je v nich nesmierna sila,“ hovorí Jana Belišová. „Od Rómov by sme sa mohli učiť otvoriť sa, vyjadriť svoje emócie. My naše smútky potláčame, málo o nich hovoríme. Rómovia ich vyplačú, vyrozprávajú, vyspievajú.“ Keď Rómovia spievajú, sú veľmi autentickí. Nedokážu sa štylizovať, ich spev vychádza z hĺbky srdca a duše. „Do svojej hudby sa neuveriteľne vložia. Halgató sa v rodinách a komunitách dedia ústnou tradíciou, majú v sebe silnú poetiku a symboliku, texty sa obmieňajú podľa toho, čo konkrétny človek prežíva. Každá pieseň je preto originál.“

KAŽDÝ MÁ SVOJU PIESEŇ

Oliver pochádza z mladšej generácie Rómov, ale halgató pozná veľmi dobre. Sedáva pred svojou malou chyžou uprostred osady Víťaz-Dolina obklopený deťmi a spieva celým srdcom. „Keď má človek trápenie, žiaľ, zaspieva si halgató a všetci naokolo cítia, o čom pieseň je,“ vysvetľuje. Staré piesne ho naučila ešte mamka, ktorá spievala odnepamäti a piesne jej pomáhali uniesť ťažkú chorobu.

Celý článok nájdete v januárovom NOTA BENE – Oheň.

Príjemné čítanie

Text: Petra Nagyová, foto: Marek Šulík

This entry was posted on Monday, January 15th, 2018 at 21:09 and is filed under Šilalo paňori, Uncategorized. You can follow any responses to this entry through the RSS 2.0 feed. You can leave a response, or trackback from your own site.