Vyzeráme, že sa vraciame z Nemecka!
Album AfterPhurikane dopĺňa film Cigarety a pesničky. Vďaka nemu možno pochopiť, prečo si od rómskych spevákov treba pýtať autogram.
Pre režiséra Mareka Šulíka to bol „sociálny megakontakt“. S Janou Belišovou chodil po rómskych osadách a robil videodokumentáciu k jej muzikologickému projektu o rómskych piesňach. Ani v aute, pri presunoch z jedného miesta na druhé, si nedali pokoj a počúvali rómske pesničky. „Bolo to zvláštne a silné spojenie hudby, situácií, tém, ľudí a emócií, a to všetko ma nejako fatálne poznačilo,“ povedal.
Keď sa potom stretli profesionálni hudobníci s rómskymi amatérskymi spevákmi a ich spoločné pesničky sa šli nahrávať, Marek Šulík cítil, že o tom by stálo za to nakrútiť film. Dokument Cigarety a pesničky vyšiel na sprievodnom DVD.
Toto nie je Kusturicov film
Film spolu s ním robila študentka Jana Kovalčíková. Ona na rozdiel od neho videla spevákov prvý raz, až keď k nim šla večer pred nakrúcaním prespať. „Vystúpila som z auta, ktoré zmizlo a zostala som sama s kamerou a cudzími ľuďmi, vo farebnej osade. Hneď ma obkolesili desiatky detí, boli nesmierne zvedavé. Cítila som sa chvíľami ako v Kusturicovom filme,“ hovorí.
O pár dní už aj ona videla, že stretla introvertných, možno aj hanblivých ľudí s tragickými životnými skúsenosťami. Pri nahrávaní v kostole vo Veľkom Slavkove pokojne poslúchali pokyny profesionálnych kolegov, tíško sedeli v kostolných laviciach a pripomínali školopovinné deti.
Samozrejme, ich prítomnosť okamžite mohutnela v sekunde, keď sa postavili a napríklad zaspievali: „V tej nemocnici štyri svetlá svietia. Len tam nesvietia, jaj, kde moja mama leží.“ Kostol bol vtedy stále pre verejnosť otvorený, takže pesničky počuli aj náhodní okoloidúci. Trojica dievčat mala výborný nápad, počkali si na speváka Bélu Pokutu, keď si šiel cez prestávku zapáliť a vypýtali si autogram. Bolo zrejmé, že cieľ filmu bol naplnený ešte pred tým, ako bol hotový. Dva svety, trochu cudzie, sa stretli.
Nezmenila by som nič
„Myslím si však, že na to, aby človek úplne pochopil Róma, musí byť Rómom,“ hovorí režisérka Jana Kovalčíková. Možno aj ju zaskočila odpoveď speváčky Marcely Dreveňákovej, keď sa jej pýtali, čo by zmenila na svojom živote. „Nič. Nič by som nemenila.“ Bolo to premyslené, spontánne, úprimné, ironické?
Aj trochu šibalské, aj radostné. Istou zmenou možno bol už samotný projekt AfterPhurikane. Potom, keď sa nahrávanie albumu skončilo a Irena Pokutová sa vracala domov, na prašnej cestičke pred osadou sa sama na sebe zasmiala: „Vyzeráme, ako keby sme sa vracali z Nemecka!“ V ruke mala len dve tašky a fľašu pomarančovej limonády. Takže vystrojená musela byť niečím iným.
Boli sme ako vojaci v armáde, pri sebe neustále nosiaci zbraň
O filme Cigarety a pesničky sme sa rozprávali s režisérkou Janou Kovalčíkovou.
Čo ste čakali, že sa udeje pred kamerou, a ako hodnotíte (vidíte, prežívate) to, čo sa vo vašom filme nakoniec udialo?
“K projektu AfterPhurikane ma prizvala Jana Belišová a Marek Šulíkom. Jana má bohatá skúsenosti, s Rómami sa roky stretáva. To leto, ešte pred samotným nahrávaním CD, sme strávili niekoľko týždňov jazdením po Slovensku, po rómskych osadách, zbieraním rómskym piesní. S Marekom sme to zároveň dokumentovali.
Nevedela som, čo mám čakať, nikdy som sa k Rómom takto blízko nedostala, a toto som považovala za jedinečnú príležitosť. Tešila som sa na ňu. Nahrávanie piesní vo Veľkom Slavkove a nakrúcanie dokumentu, to už bolo o niečom inom. Jana sa so všetkými protagonistami pozná dlhé roky, vedela, čo chce. Ja som sa ani s jedným nepoznala, nevedela som, čo sú to za ľudia, ako sa budú chovať. Poznala som ich vlastne len z Janinho rozprávania.
Čiže už to človeka núti do istej improvizácie. Tá je nesmierne živá, no na druhej strane náročná. Človek musí vnímať všetko, čo sa pred ním deje, s otvorenými zmyslami a byť neustále v strehu. Ako vojak v armáde, nosiaci pri sebe neustále zbraň, my sme cez tento týždeň s Marekom nosili „nabitú” kameru, pozorovali, zaznamenávali, vstupovali do situácii. Vždy, keď nám to okolnosti dovolili. Celé nakrúcanie bolo mimoriadne príjemné, vôbec nie únavné.
S Marekom ma baví viesť dialóg, je plný humoru a smiechu, je to veľmi vnímavý človek. Je otvorený, prijíma všetko, čo sa deje pred očami a spracováva to do filmu. Všetko je to okorenené miernou iróniou – to myslím v pozitívnom zmysle. To sú dobré aspekty dokumentárneho režiséra.
Myslím, že ten film je hravý a autentický. Hudba a spev často hovoria a prezrádzajú viac o Rómoch a ich mentalite, ako keby boli vykreslení v nejakých situáciách. Navyše, hudba je medzinárodným jazykom a to je veľké bohatstvo. Považovala som to za nie stret dvoch svetov, ale minimálne štyroch. Jednu časť tvoria Rómovia, ich spôsob „žitia”, hudba a spev, prístup k daným situáciám. Druhú tvorili bieli „gadžovia”, významní muzikanti, ich prístup a postoj k hudbe, treťou časťou je prvok černošskej hudby a zase iného prístupu v podaní Thierryho Ebama. No a napokon, svoju rolu tu zohrávame i my dvaja s Marekom. V istých miestach vstupujeme do diania a opäť posúvame rovinu stretov.
Už tento stret sám o sebe je nosný pre film, vytvára istý dialóg. A za to všetko môže Jana Belišová, ktorá je absolútnou autorkou nápadu prepojenosti.”
Ako ste si plánovali a ako sa vám podarilo získať dôveru Rómov?
“Hneď prvý deň sme docestovali do rómskych osád spevákov, kde sme s nimi mali stráviť noc. Marek do Žehry za Irenou a Belou Pokutovými, ja do Bardejova za Marcelou a Jožkom Dreveňákovými. Vystúpila som z auta, ktoré zmizlo a ja som zostala sama s kamerou a cudzími ľuďmi, vo farebnej rómskej osade. Hneď ma obkolesili desiatky malých detí, ktoré boli nesmierne zvedavé. Bolo to vlastne veľké dobrodružstvo, chvíľami som sa cítila, ako v Kusturicovom filme.
Ku podivu, Marcela i Jožko sú dosť introvertní, hanbliví. Chvíľu som ich pozorovala a potom sa pýtala, boli veľmi pohostinní. Tie obrazy, ktoré sa mi naskytali, boli pre mňa neobvyklé, iné a tešilo ma, že to môžem zažívať takto zblízka. Som pomerne komunikatívny človek, nemám problém dať sa do reči s cudzím človekom, no tu to bolo trochu iné. Nepoznala som ich zvyky, len veľmi okrajovo, nevedela som presne, čo sa patrí, čo nie, čo ich môže uraziť.
Zo začiatku to bolo opatrné našľapovanie na neznámu pôdu. A myslím, že z oboch strán. Na ďalší deň som spoznala Pokutovcov zo Žehry a vzápätí Ďuďovcov zo Soli. Keď sme sa všetci stretli vo Veľkom Slavkove, oni sa už navzájom poznali, pre mňa to boli stále noví ľudia. No v priebehu týždňa vzájomná dôvera stúpala veľmi rýchlo, samovoľne a prirodzene. Navyše, keď je človek zasadený do jedného prostredia na týchto pár dní, keď nemá kam uniknúť, všetko je to zhustené a zintenzívnené. To bola ďalšia veľká výhoda pre rozvoj vzťahov a dôvery.”
Čím a ako obohatený môže režisér odchádzať po takomto filmovaní?
“Tých vecí je niekoľko, je to vlastne všetko to, čo som doteraz popisovala. Stret s novými ľuďmi, poznanie rómskej mentality, snaha pochopiť ich uvažovanie. Myslím však, že na to, aby človek úplne pochopil Róma, musí byť Rómom. Sú kúzelní tým, ako žijú v prítomnosti, sú ako deti, ktoré nepremýšľajú veľmi v minulosti, a už vôbec nie v budúcnosti. Na jednej strane je to krásne a slobodné, na druhej strane veľmi nepraktické, neraz to vyvoláva hnev bielych. Sú to však témy, ktoré by sa mali otvárať a rozprávať o nich, nie jednoznačne odsudzovať.
Jožko Lupták a Boris Lenko sú zvyknutí pracovať iným spôsobom, než Rómovia. Sú zvyknutí na disciplínu a koncentráciu, ktorá je pre Rómov vzdialená. Thierry je známy svojou živelnosťou. K tomu sa pripojila improvizácia uprostred tohto všetkého diania. A nad tým všetkým stála samotná Jana, so svojou obrovskou vierou v projekt a veľkým nasadením. Hoci vo výsledku pôsobí, ako „šedá eminencia”. Všetko pozoruje a dáva priestor všetkým ostatným. Dôveruje, a zároveň je neustále v pohotovosti, hľadá riešenia prichádzajúcich situácií.
To všetko človeka posúva a formuje.”
Marek Šulík vravel, že tento film je o stretnutí dvoch svetov, ako budú, podľa vás, tieto dva svety (spolu) ďalej žiť?
“Myslím si, že tie svety už majú za sebou veľmi dobrý základ vzájomnej spolupráce, poznania sa, už vedia, čo asi majú od seba očakávať. Ale stále je čo objavovať. Odozvy sú veľmi dobré a to všetko je dobrý predpoklad pre ďalšie spoločné cesty.
Kristína Kúdelová: Vyzeráme, že sa vraciame z Nemecka!, SME, 20. 8. 2010
Tags: afterPhurikane, Cigarety a pesničky, Jana Belišová, Jana Kovalčíková, Marek Šulík
ShareThis