VYPREDANÉ. V prípade záujmu vieme poskytnúť elektronickú verziu.

Rómovia vždy stáli na okraji spoločnosti, a preto aj ich nesporné hudobné kvality sa v minulosti bagatelizovali alebo vysvetľovali nejakým iným spôsobom. Najčastejší argument proti ich prirodzenému talentu bol ten, že v skutočnosti nejde o tvorivý prístup, ale iba o reprodukčný. Tento názor na rómskych hudobníkov sa možno rozšíril preto, že len máloktorý jeho obhajca mal príležitosť poznať autentický rómsky folklór. Za pravú rómsku hudbu sa vo všeobecnosti považovala produkcia cigánskych kapiel, ktoré hrávali na objednávku spoločnosti v mestských kaviarňach alebo na svadbách. Tie sa prispôsobovali vkusu a požiadavkám majoritnej spoločnosti a hrali to, čo sa ľuďom páčilo a čo sa od nich očakávalo. V praxi to znamenalo interpretáciu síce aj rómskych piesní, ale v zúženom výbere a v dobovej tanečnej úprave, ale aj ľudových piesní majoritnej spoločnosti alebo umelých populárnych piesní. Vždy išlo o štylizáciu do polohy “pre niekoho”, pre publikum, navyše nerómske.
Autentickú rómsku hudbu musíme hľadať v prirodzenom prostredí rómskych komunít, kde žijú pôvodné piesne vo svojej intimite bez štylizácie pre publikum. V tradičných rómskych komunitách je ešte stále dostatok výživy pre život piesní. Hudba a pieseň sú súčasťou života, katarziou, ventilom pre radosť aj pre bolesť. Intenzívne pocity sa tak prirodzene zmierňujú a odplavujú cez hudbu.
V súčasnosti môžeme nájsť živé tri vrstvy rómskych piesní:
1. Staré piesne (phurikane giľa)
– pomalé piesne (halgató)
– tanečné piesne (čardaša)
Prechodná vrstva
Nové piesne (neve giľa)
Vrstva starých piesní, predovšetkým tých pomalých, ktoré jedni nazývajú phurikane giľa – starodávne piesne, iní čorikane giľa – žalostné piesne, ďalší mulačági, či piesne na plakanie, je hrozivo na ústupe. V našom výskume sme sa zamerali práve na túto vrstvu piesní a tak trocha pripomínal záchrannú akciu. Piesne sme museli húževnato vyhrabávať z prachu zabudnutia. Hľadali sme starých ľudí, pretože mladí už tieto piesne príliš nepoznajú, a ak aj áno, veľa im ešte nehovoria. Nezažili ešte (a možno ani nezažijú) toľko bolesti ako ich rodičia a starí rodičia. Tí však veľakrát na naše požiadanie, aby spievali, odpovedali odmietnutím. Nevládali, boli chorí, unavení, či len znechutení životom. Guráž do tejto hudobnej archeológie sme si museli neustále dodávať myšlienkou na užitočnosť našej práce pre samotných Rómov. Veríme, že v žalostných piesňach majú Rómovia ukrytý kus svojej smutnej histórie a obrovské bohatstvo. Dnes ho možno nevedia doceniť, ale v budúcnosti môže dať veľa nielen im samotným.
Piesne, ktoré predstavujeme v knihe Phurikane giľa, pochádzajú zo šiestich výskumných pobytov, pri ktorých sme v rozličných ľudských kombináciách od augusta 2001 do mája 2002 navštívili 37 rómskych osád na východnom Slovensku. V niektorých osadách som uskutočnila výskumy už predtým, v rokoch 1988-1995. Tieto cenné skúsenosti mi umožnili porovnávať, nakoľko sa zmenila situácia za 13 – 14 rokov.
Zozbierali sme asi 130 ťahavých žalostných piesní. Z povahy týchto piesní a hlavne zo spôsobu, akým ich speváci interpetujú, vyplýva približnosť v určovaní ich počtu. Speváci pri spievaní žalostných piesní veľa improvizujú, pričom využívajú ustálené prirovnania, poprípade celé verše, či strofy. A tak sa stalo, že pri spievaní nejakej piesne sa odrazu objavil verš, ktorý sme už poznali z inej piesne. Texty teda nemôžu byť hlavným kritériom. Melódie však tiež podliehajú dosť veľkým premenám a improvizácii. Tú istú pieseň viacerí speváci môžu zaspievať trocha, alebo aj výrazne odlišne. Hlavne ak sú z iných lokalít. Stretli sme sa aj s opačným prípadom – napríklad vo Svinej, keď každá speváčka mala svoju obľúbenú melodickú mustru, do ktorej vkladala tie najrôznejšie slová. Vždy, keď nám chcela zaspievať nejakú inú pieseň, trocha len poobmieňala slová, ale melódiu použila tú istú.
Piesne majú nepravidelný, parlandový rytmus. Nečleníme ich do taktov, ale do jednotlivých fráz. Ich počet sa pohybuje od štyri (najbežnejší prípad) až do osem. Forma piesní je vo väčšine prípadov neperiodická ABCD. Vyskytli sa aj fomy ABCDC1E, ABA1CDEFG, ABCDEF, ABCDC1, AA1BC, ABCDE. Niektoré piesne, ktoré sme zaradili medzi štvorriadkové, by sa dali hodnotiť aj ako viacriadkové. Uprostred frázy je v nich malá kadencia, ktorá jednu frázu vlastne rozdeľuje na dve. V týchto prípadoch nie je celkom jasné, koľko fráz pieseň vlastne má.
Melódie fráz sú buď klesajúce, alebo oblúkovité, zriedkavo stúpajúce. Každá fráza je ukončená dlhým tónom, veľmi často ozdobeným prírazom o štvrťtón nižším a obvykle predtým aj potom dlhšou pomlčkou – dramatickou pauzou, v ktorej dozneje melódia. Prvá fráza pesničky zvykne začínať niekoľkými rýchlymi tónmi, ktoré pôsobia v porovnaní s ďalším priebehom melódie zrýchlene. Niekedy sa s istou obmenou zopakujú napríklad v tretej fráze, ale sú už oveľa pomalšie. Na začiatku akoby sa pieseň ponáhľala. Drobné tóny sa rozbehnú, a oddýchnu si až v dlhom záverečnom tóne prvej kadencie. Ďalšie frázy prebiehajú vyrovnanejšie, ale udržujú napätie, ktoré sa dosiahlo v prvej fráze. V závere sa pieseň znova upokojí, často aj spomalí a ticho doznie v záverečnej kadencii. Záverečný tón hlavnej kadencie je spravidla kvinta, občas sekunda, kvarta, tónika, či oktáva.
Veľmi výrazný je prednes, ktorý sa bez vypočutia speváka dá len ťažko písomne interpretovať a rozoberať. Charakterizuje ho zložité frázovanie, naťahovanie, zrýchľovanie, prestávky, nádychy. Dodáva piesňam halgató jedinečné čaro. Aj keď v súčasnosti už nemajú takú silnú výpovednú hodnotu, speváci do ich prednesu vkladajú množstvo emócií a variability. Jedným z vyjadrovacích prostriedkov sú aj melodické ozdoby: prírazy, nátryly, nárazy, glizandá a nepresná, nejasná intonácia. Glizando sa väčšinou používa ako prechod medzi dvoma hlavnými tónmi, a vtedy sa dá jasne určiť jeho ohraničenie z obidvoch strán. Niekedy však tvorí nástup na kokrétny tón a nedá sa presne určiť, z akého tónu vychádza. Výsledný efekt takého nástupu je, že tón kolíše vo svojej výške, znie rozladene, nie čisto a zreteľne. Glizando ako spojenie dvoch hlavných tónov býva spravidla klesajúce, ako nástup na hlavný tón môže byť aj stúpajúce.
Vo väčšine piesní je záverečný tón tónika. Takmer vždy mu predchádza zvýšený 7. stupeň. Mnohokrát je to jediný zvýšený 7. stupeň v celej piesni a zdanlivo tak jediným tónom zmení aiolskú tóninu na harmonickú moll.
Intervalový rozsah pomalých piesní je 8 až 11 tónov. V mnohých prípadoch zvýšený stupeň pred záverečným tónom rozširuje ambitus piesne o poltón. Niekedy je dlhá pasáž tónov prednášaná takmer recitatívne. Potom v piesni nastane melodický skok a zväščí melodický rozsah celej piesne.
Pravidelnosť počtu slabík je rozbitá vkladaním citosloviec jaj, de, di, hej, mamo. Citoslovcia nemajú svoje presné miesto v piesni, ich vkladanie podlieha improvizácii a umožňuje tak zmeny melódie aj rytmu aj frázovania. Niekedy je zrejmé, že vložené citoslovce rozbíja, respektíve rozširuje a obmieňa melódiu. V iných prípadoch však môže byť citoslovce ako súčasť textu, dopĺňa počet slabík vo verši na dĺžku základnej melódie. Keby sa v takom prípade citoslovce vynechalo, ostal by v piesni prázdny tón, alebo by sa dva tóny spievali oblúkom na jednu slabiku. Používanie citosloviec a zvolaní patrí k tradičnému prednesu pomalých piesní typu halgató.
Piesne sa spievajú buď bez hudobného sprievodu alebo so sprievodom len jedného hudobného nástroja. Zaznamenali sme zriedkavý výskyt viachlasov, čo je iste spôsobené aj tým, že halgató veľmi často spieva iba jeden spevák. Niekedy sa k nemu pripojí druhý, spravidla iba v niektorých častiach, nie počas celej piesne.
Najbežnejšie dvojhlasy sú tercie, sexty, oktávy.
Dynamický pohyb je pomerne výrazný a pohybuje sa v jednom alebo v dvoch oblúkoch. Pieseň začína potichu, zosilňuje sa, graduje aj melodicky a potom sa stišuje. Tento pohyb sa udeje buď v priebehu celej piesne raz alebo počas dvoch fráz.
Rómovia sami označujú tieto piesne za žalostné alebo za piesne o chudobe. Hlavné témy sú nešťastná láska, nevera, zomieranie a smrť blízkej osoby, vlastná choroba, starosť o deti, o siroty, chudoba, hlad, väzenie. Veľakrát je príčinou utrpenia človeka neposlušnosť voči mame a voči Bohu a spevák sa k nim obracia zvolaniami: Joj Devla (joj, Bože), joj mamo, dalke (mamička). Časté je aj všeobecné oslovenie Čhavale Romale (ľudia, Rómovia).
Notový zápis rómskych piesní typu halgató je spojený s mnohými problémami. Spôsobuje ich jednak nepravidelný rytmus, jednak melodická zložka – nepresná intonácia, glizandové prechody medzi hlavnými tónmi, nejasné nástupy, rôzna melodická ornamentika. Notový zápis je potom vlastne len nepresným, zjednodušeným obrazom zvukovej podoby piesne. Bežná európska notácia totižto nie je schopná zachytiť hudobný jav komplexne a zachytáva iba tie zložky, ktoré sú príslušnou tradíciou považované za podstatné.
Ďalším problémom je prístup k ľudovej piesni. Buď pieseň vnímame ako definitívny výtvor a snažíme sa o čo najvernejšie zachytenie v medziach európskej notácie alebo chápeme pieseň ako živý, premenlivý komplex variant, meniaci sa v melodických a rytmických detailoch a zachytávame iba melodickú schému bez drobných odlišností.
Keďže nechceme, aby kniha, ktorú držíte v rukách, oslovila iba úzky okruh odborníkov, rozhodli sme sa skôr pre druhý prípad, ale aj so zaznamenaním najbežnejších intepretačných osobitostí.
Jedinečnosť žalostným piesňam halgató dodáva väčšia či menšia improvizácia. Momentálna inšpirácia spevákov však občas znejasňuje význam textu piesne, ten sa potom nezainteresovanému poslucháčovi, či čitateľovi stráca. Nie je typické pre spontánnu povahu Rómov, aby sa na spievanie čorikane giľa vopred pripravovali a premysleli si, o čom budú spievať. Spevák, či speváčka sa dostane do určitej nálady a slová plynú akoby sami od seba. Môže sa potom stať, že interpret priradí k sebe zdanlivo nelogické a nesúvisiace verše, či strofy. V niektorých situáciách sa speváčky dostávali do vytrženia až ich spev pripomínal lamentácie plačiek na pohrebe, ktoré tiež často postrádajú logický základ. Veľakrát až životné príbehy spevákov pieseň pocitovo úplne dovysvetľovali.
Dôležitá je nálada spievajúceho a nálada, akú dokáže preniesť na ostatných. Milena Hübschmannová píše, že v hindskej poetike majú zvláštny výraz – ras, čo znamená šťava. Je to akýsi emotívny roztok, v ňom môžu voľne plávať rôzne, na prvý pohľad nepodobné veci, ktoré však musia ladiť s „chemickou podstatou” rasu. Ani indická poetika nevyžaduje prísnu logickú a obsahovú jednotu jednotlivých veršov. Dôležitá je pocitová jednoliatosť rasu.
Texty piesní sú rómskou ľudovou poéziou a ako také ich treba chápať. Pri zápise a preklade piesní do slovenčiny (do angličtiny) sme sa rozhodli pre ich doslovný preklad, hoci takto pôsobia ťažkopádne, pretože strácajú pôvodnú melódiu a rytmus. Niekedy boli menšie zmeny a úpravy, napríklad slovosled, nevyhnutné, vyplývali z odlišného lingvistického základu jednotlivých jazykov. Pri niekoľkých veršoch uvádzame v zátvorke za doslovným prekladom zrozumiteľnejšie vysvetlenie.
Rómovia používajú vo svojich žalostných piesňach odlišné obrazy a prirovnania ako pozná slovenský folklór. Hlbokú lásku a cit vyjadria spojením – lížem tvoju dušičku alebo lížem tvoje oči. Symbolom smrti je čierny vtáčik. Čierna farba sa často spája so slovami srdce, ruky, zima, košeľa, zem, vlasy, tvár, oči, ktoré dokresľujú smutnú náladu.
V niektorých piesňach vyjadrujúcich lásku k milej, či k milému sa stretávame s ambivalenciou. V časti pesničky je vyjadrená láska, silný cit a v druhej časti úplná ľahostajnosť. Stáva sa, že v prvých veršoch sa spieva – ľúbim ťa, v ďalších – neľúbim ťa. Môže to vyjadrovať rozporuplnosť citov, môže to byť aj nepresnosť interpréta. Niekedy sa kvôli počtu slabík pridá predpona na- (ne-), ktorá zmení pôvodnú výpoveď.
Mnohé putovné strofy sa vyskytujú vo viacerých pesničkách. Rozhodli sme sa ich zakaždým uviesť v plnom znení, pretože vždy sa objavujú v inom kontexte.
V rómskych piesňach je pomerne bežné používanie lascívnych, neslušných slov. Treba však podotknúť, že Rómovia tieto slová používajú v bežnej reči a nemajú u nich zďaleka taký pejoratívny význam ako v slovenčine. Na vyjadrenie nevery, označenie prelietavej ženy, či muža vlastne ani iné ako pejoratívne označenie neexistuje. Napokon, neslušné slová len priamočiaro popisujú situáciu a sú súčasťou každého folklóru.
Ak sa piesne alebo časti piesní opakovali, pri zápisoch piesní v texte nepoužívame opakovacie znamienka. Prírazy a glizandá pred notou znamenajú nepresný nástup na hlavný tón, obvykle zdola, občas aj zhora – veľmi častý intonačný jav. Glizandá medzi dvoma notami znamenajú sklz z jedného tónu na druhý.
Pri zápise melódie sme si obvykle zvolili iba jej jednu konkrétnu verziu. Pri veľmi odlišných záznamoch melódie tej istej piesne uvádzame aj jej varianty. Zápis melódie je prispôsobený prvému veršu piesne. Môže sa teda stať, že ďalšie verše majú viac či menej slabík ako prvý a nebudú presne sedieť so zápisom. Ak by si niekto chcel pieseň zaspievať, bude si musieť trocha zaimprovizovať. Buď si pár tónov prispievať, ak je slabík viac, alebo naopak, niekoľko tónov spojiť do jedného, na jednu slabiku.

Jana Belišová