TAM, KDE TEČIE SVINKA
Každá z nás už o Svinii niečo počula. Smutne sa preslávila. Záplavy, mŕtve deti. Viac obetí si rozbesnený potok Svinka vybral v neďalekých Jarovniciach, no Svinia tiež zaplatila vode kruté dane.Auto odstavíme kúsok pred osadou.Už som raz vo Svinej bola účastníčkou situácie, keď sme sa autami (oveľa lepšími, než máme teraz) doviezli rovno doprostred najväčšej biedy, aká sa dá v širokom okolí nájsť. Vystúpili sme z auta, skupina čistých, dobre oblečených ľudí. Opatrne, aby sme sa priveľmi nezašpinili, sme sa vtedy poprechádzali po osade, vypočuli si niekoľko uvzdychaných a niekoľko nahnevaných hlasov, na chvíľu sa rozľútostili nad cudzími osudmi a potom sme znova nasadli na naše kovové tátoše a odjachali.Zdá sa však, že takáto situácia bola aj je pre obyvateľov osady bežná. Dnes sme zatiaľ prví návštevníci. (Prídu ešte tri iné návštevy. Auto z Rakúska, mikrobus z Holandska, hostia Habitatu.) A navyše sa do osady blížime po vlastných. Rómovia vo Svinii sú zvyknutí, že ľudia prichádzajú, poobzerajú sa a odchádzajú. Všetci niečo nasľubujú, niektorí niečo aj splnia. Občas donesú Rómom náušnice, či obnosené šaty. Aj dnes, kým sa neskôr pôjdeme do dediny naobedovať, ich ktosi stihne obdarovať lacnou lesklou bižutériou.Osada vo Svinii je diametrálne odlišná od toho, čo poznáme z Abranoviec, Žehne, Petrovan, či z Varhaňoviec. Hneď na začiatku osady nás víta veľký drevený kríž. Vyrobil ho Deži Bily po záplavách, aby ľudia nezabudli. Videli sme už a ešte uvidíme v rómskych osadách veľa krížov a kaplniek.Niekoľko polonahých, ukašlaných detí nás sprevádza už od mostíka, ktorý vedie ponad odpadkami zasvinený potok Svinka. Doteraz sme videli síce chudobných, ale čistých a dôstojných ľudí. V týchto podmienkach už začali strácať aj dôstojnosť.Centrum osady tvoria panelákové domy, postavené ešte pred záplavami. Čiara na omietke ukazuje, pokiaľ voda siahala. Jedine paneláky prežili jej útok. Chatrče voda zmietla zo zeme a odplavila bohviekam.Katastrofálna situácia v osade prilákala pozornosť domácich aj zahraničných charitatívnych organizácií. Holanďania tu postavili unimobunky, záchody, drevárske dielne. V osade je dokonca obchodík s drevenými palicami, plátenými kapsami a detský second hand. Keďže unimobunky nestačili pokryť potreby osady, začali vznikať nové chyže. Ešte biednejšie ako tie pred tým, pretože boli postavené narýchlo, núdzovo.Všade je blato a plno psov. Jeden z nich vyzerá ako pes baskervilský. Obrovský, čierny, až si hovorím, či nie je krížený s medveďom. Trocha sa čudujeme, že chovajú toľko psov, keď sami občas nemajú čo položiť na tanier. Jedna žena mi váhavo, hľadajúc slová, hovorí: “Veď aj pes má dušu.” Na moju prostoduchú otázku, či tu náhodou nejedia psov, zhrozene odpovedá: “Ako by sme mohli. Však aj pes je len taký… taký… človek.” Už dlhšie sa snažím zistiť, ktorí Rómovia sú vlastne dupki, teda nečistí, ktorí jedia psov a mačky. Vždy vychádza, že dupki sú “tí druhí”. A keď sondujem u tých druhých, ktorí by mali byť dupki, dozvedám sa, že práve tí prví sú dupki. Až sa mi zdá, že sú dupki všetci, alebo ešte pravdepodobnejšie – nikto.Ignác Červeňák je prvý muž v osade. Prichádza k nám, majestátny, v košeli farby khaki. Z výstrihu mu vykúka bohaté tetovanie na huňatej hrudi. Je nadmieru dobre stavaný, jeho visačka s nápisom Obecná hliadka vzbudzuje dôveru. Je ochotný, chce nám sám zahrať. Určite by to bolo zaujímavé, no my hľadáme starodávne piesne a Ignác sa venuje rapu. Snáď niekedy inokedy.Ale to sa už pomedzi domy hrnie hrmotná Júlia Červeňáková, Ignácova mama. Výrazná postavička. Veľmi srdečne nás víta, s niekým si nás pomýlila. Bolo by príliš zložité vyvádzať ju z omylu, a tak prijímame túto zámenu. Zvoláva staršie ženy, dohadujú sa, kde nás zoberú. Očividne nás nechcú zaviesť do najväčšej biedy. Zaspievali by aj vonku, no my potrebujeme stolík, kde by sme položili nahrávatko a mikrofón. Keď sa vybijú baterky, je dobré mať poruke elektrickú zásuvku. Putujeme z baraku do baraku, nakoniec sa usadíme v byte Agáty Holubovej.V rodine práve pripravujú obed. Šupy zo zemiakov nahádzali priamo na podlahu. Keď prichádzame, hneď vyskočí dievčina a pozametá ich. Rýchlo natriasajú vankúše a prikrývky na posteliach, núkajú nás, aby sme si sadli. Je to hlúpe. Vždy to nakoniec dopadne tak, že my sedíme a domáci stoja. Úcta je úcta. Keby sme si nesadli, urazili by sme hostiteľov. Mladučká Rómka, jedna z krásnych dcér ešte peknej pani domácej, pokračuje v príprave obeda. Jej mama sa pridáva k starším ženám. Zhrčia sa okolo nás a spievajú. Najskôr jemná Agáta so smutným pohľadom a tichým hlasom. Trocha sa hanbí. Neskôr sa dozvieme, že jej dcéra má postihnuté dieťa. Ktosi zo súrodencov ho úplne maličké silno udrel po hlave. Ukazujú nám zdeformovanú hlavičku a telíčko, možno dúfajú, že balíky so šatstvom, ktoré od nás každý pýta, pošleme práve im. No a my nevieme, kam s očami a nevieme ani, či sa nám podarí vôbec nejaký balík poslať.