Bojovať s predsudkami a k tomu byť ešte aj hendikepovaný, to je nesmierne ťažká životná situácia. Ale nie bezvýchodisková, ak sa viete postaviť k životu s optimizmom. Rómski súrodenci Martina a Fero Ďuďovci sú nevidiaci a čiastočne ochrnutí, ale svojim entuziazmom sú inšpiráciou aj pre zdravých muzikantov.

Rómska hudba je divoká, spontánna a nespútaná. Nedá sa len tak skrotiť, a každý “gádžo”, ktorý sa snažil pracovať s rómskymi hudobníkmi vie, že si nenechajú rozkazovať. Majú svoje postupy, lyriku, frázovanie a svojský prístup k umeniu. Hudba z nich vychádza prirodzene, znamená pre nich nesmierne veľa a predstavuje prirodzenú súčasť ich existencie. Radosť z okamžikov a nárek nad neľahkým osudom vedia najlepšie vyjadriť Rómovia cez hudbu.

Plačlivý folklór

Súrodencov Ďuďovcov, ktorí pochádzajú z obce Soľ v okrese Vranov nad Topľou, objavila etnologička Jana Belišová pri hľadaní autentického folklóru. Už v tej dobe presadzovala túto myšlienku do svojho projektu Phurikane Giľa (premenlivá koncertná zostava spevákov pochádzajúcich zo slovenských rómskych osád – vznikla v roku 2002), v ktorom chcela zaznamenať staré plačlivé rómske piesne. Miestni jej odporučili jednu rodinu, ktorou súčasťou boli aj František a Martina.

Obaja boli nevidiaci a ťažko zdravotne ochrnutí. Janu Belišovú hneď očaril ich precítený a nepoškvrnený spev. Ďuďovci sa tak stali súčasťou triptychu starodávnych žalostných piesní a vďaka tomuto projektu sa o nich dozvedel aj okolitý svet. Dovtedy spievali iba v domácom prostredí, takto dostali možnosť vystupovať v rámci projektu After Phurikane na festivale Pohoda a začali ich pozývať aj na ďalšie koncertné podujatia.

Ďuďovci spievajú odmalička, rómske pesničky ich naučila stará mama. Tento koníček nebol len spôsob ako preklenúť stereotypný spôsob dňa, ale aj snaha o vyjadrenie sa a nájdenie svojej identity. Charakterizuje ich zaujímavo posadený hlas s krásnym zafarbením, neuveriteľná súhra v spoločných duetách a predovšetkým prirodzený talent.

Okrem tohto projektu spievajú Ďuďovci aj v miestnej kapele Gipsy terni čhajori. Tým, že František inklinuje k romantickej sfére života, obľubuje sladké aranžmány rom popu, ku ktorým píše vlastné texty o Bohu, láske, druhých ľuďoch a vlastnom osude. A práve ten majú ťažší než ktokoľvek iný, no nesťažujú sa, v čom im pomáha aj ich silný optimizmus: “Sú ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie ako my, čo nemajú ruky, nohy. A my im ukazujeme našu silu,” tvrdia svorne.

Napriek tomu, že sú odkázaní na pomoc druhých, nerezignovali, ale žijú naplno. Vydávajú albumy a ročne odohrajú v priemere šesťdesiat koncertov. Práve na živé vystúpenia sa súrodenci tešia najviac a poctivo sa na ne pripravujú. Fero každý jeden koncert prežíva v absolútnej nirváne a nemusí byť ani na veľkom stagei. Je rovnaký, či spieva svojim priateľom alebo náhodným zvedavcom. Na margo toho František hovorí: ” Cítim všetko, čo od publika môžem očakávať. A ja im chcem ukázať, že aj človek, čo nevidí a nevie chodiť, niečo vie.”

Keď sa po prvýkrát predstavili v Bratislave, čo predstavovalo 460 kilometrov od ich domova, museli bojovať s trémou. Dnes sú už ostrieľanejší a za sebou majú početné skúsenosti.  Prednedávnom sa predstavili na poľskom festivale Crossroads Krakow, kde boli takí skvelí, že sa im prišla jedna návštevníčka pokloniť. A tieto pracovné výlety sú pre nich tou najlepšou terapiou. Radi prídu podľa svojich možností zaspievať všade tam, kde ich pozvú. Po veľmi dlhom čase sa opäť predstavia v Bratislave, a to desiateho októbra v priestoroch DK Ružinov pri príležitosti Festivalu perkusií – World of the Drums 2015. Ich spev bude sprevádzať gitara.

Vstupenky:  

Foto: Jana Belišová

Daniel Hevier ml., hudba.sk, 02. 10. 2015

Rómski súrodenci Martina a Fero Ďuďovci sú vo svojej rodnej obci Soľ pár kilometrov od Vranova nad Topľou hviezdami. Každý vie, kde bývajú a miestne deti majú ich pesničky v mobiloch. Ročne odspievajú či už sami, alebo s kapelou 50 až 60 vystúpení.
Vydali už dva albumy. Bez cudzej pomoci by sa však nezaobišli. Nevidia, od malička sú čiastočne ochrnutí a odkázaní na vozíček. Napriek všetkému sú šťastní.”Najradšej spievame o láske, samozrejme, aj o bohu, sklamaní, a tak – o živote,” hovorí 24-ročná Martina Ďuďová. Stále si pritom lúska prstami a pohybuje sa v rytme. “Vnútri si stále spievam, aj keď sa s niekým rozprávam,” hanblivo dodáva. Obidvaja sa naučili spievať od starej mamy. Tá im predspievala.

“Sú ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie ako my, čo nemajú ruky, nohy. A my im ukazujeme našu silu,” tvrdí o desať rokov starší a sebaistejší Fero Ďuďa. “Chceme im ukázať, že nádej ešte nevymrela,” dopĺňa Martina.

Ďuďovcov pred piatimi rokmi náhodou objavila etnologička Jana Belišová. Hľadala autentické rómske piesne a pri výskume natrafila na súrodencov. Hneď ju obaja očarili. “Tým, že nevidia, nie sú pokazení svetom. Z ich spevu cítiť čistotu, úprimnosť, ale aj radosť. Majú silnú charizmu,” hovorí. Trochu sa obáva, aby im sláva neudrela do hlavy. Keď Fero sedí v kuchyni, všetkým rozkazuje, čo majú robiť. Aj otcovi či bratovi Jozefovi, ktorý je ich manažér, vozí ich na koncerty a zábavy, kde si privyrábajú k invalidnému dôchodku. “Nerobíme to pre peniaze, baví nás to a chceme pomáhať podobným ľuďom,” tvrdí Martina. Fero medzitým zoberie sto korún od kupujúceho za cédečko, kde je napálený ich nový album.

“Som romantik, lebo som mal aj dievča,” hovorí Fero a Martina sa hanblivo smeje. Fero sa hneď opravuje: “Ale nebolo to vážne.” Po jednom koncerte za ním prišla dievčina a začali sa stretávať. “Trvalo to tri mesiace, už je to za nami,” trochu smutne dodáva Fero.

Aj preto má slabosť na telenovely. “Je to strašná droga, ty vole. Ráno sa zobudím a už zapínam televízor. Romantika, intrigy, láska a tak stále dookola. To je moje,” vysvetľuje Fero. Martina iba súhlasne prikyvuje, sem-tam doplní meno juhoamerického hrdinu a stále si vnútri spieva neznámu pesničku.

Kuchyňa je posiata svätými obrázkami Panny Márie tak husto, až nebesky modrá farba stien zaniká. “Do kostola nechodíme,” konštatuje Martina. “Modlím sa, ale verím, že boh je všade. Všade nás vidí, tak netreba chodiť do kostola,” zamýšľa sa. Podľa Fera im Boh dáva silu spievať. “Sú takí, čo neveria a podobne postihnutí potom spáchajú samovraždu,” zamýšľa sa Fero.

Obaja sa utiekajú k viere aj preto, lebo ani ich rodičia nie sú so zdravím na tom najlepšie. Otec má nádor hrtana. Dýcha cez dieru v krku, kde má vloženú kovovú kanylu. Mama im zomrela a otec si vzal druhú. Tá tiež užíva množstvo liekov. Na otázku, či je na Martinu a Fera hrdá, odpovedá so slzami na krajíčku: “No aspoň môžu vidzec a pochodzic švet, kec my nemôžeme.” Martina má jeden veľký sen. Aby bol otec zdravý. “Bojujeme spolu s rodičmi. Bez boja sa netreba vzdať. Treba bojovať,” tvrdí Fero. Po dlhšej odmlke sa nakoniec ozve Martina: “Sme šťastní.”
Martina a František Ďuďovci

Súrodenci pochádzajú z obce Soľ v okrese Vranov nad Topľou, kde aj doteraz žijú. Sú ťažko zdravotne postihnutí genetickou poruchou. František (34) je nevidiaci a čiastočne ochrnutý od narodenia. U jeho sestry Martiny (24) sa choroba prejavila v troch rokoch. Obaja od malička spievajú autentický rómsky folklór. Najčastejšie a cappella, teda bez muzikantov, kde Martina spieva hlavnú melódiu a Fero ústami imituje zvuky gitary a popritom udáva rytmus rukami. Ich piesne vyšli na dvoch albumoch série Phurikane Giľa. Popritom svojpomocne vydávajú jeho kamaráti z rómskej osady aj vlastné albumy. V repertoári majú zhruba 130 piesní. Už štyri roky sú pravidelnými hosťami najväčšieho hudobného festivalu Pohoda. Vystupujú aj na festivaloch v Čechách a Poľsku.

Milan Lukáš, Pravda, 3. decembra 2007