Patrí k najznámejším slovenským violončelistom, ktorého umenie mohli naposledy obdivovať v USA, odkiaľ sa práve vrátil z koncertného turné. Má za sebou rad zaujímavých projektov, medzi inými aj spoluprácu s nadanými rómskymi hudobníkmi a už teraz pripravuje desiaty ročník hudobného festivalu Konvergencie. V nabitom pracovnom programe si nájde čas aj pre rodinu, ktorá sa len pred nedávnom rozrástla o tretieho syna.
Čím momentálne žijete?

Práve som sa vrátil z turné v USA, kde som hral niekoľko sólových koncertov, prevažne v nezávislých umeleckých kluboch (Seattle), alebo kostoloch (Austin, San Antonio). Hneď po návrate ma čakali dva zaujímavé projekty – prvý – multižánrový v rámci Mesiaca fotografie v Bratislave a vo Viedni, kde sme spolu s klaviristkou Norou Škutovou a klarinetistom Martinom Mosorjakom uvádzali tri nové diela slovenských skladateľov Martina Burlasa, Petra Zagara a Boška Milakoviča napísané a inšpirované fotografiami a prezentáciou troch rakúskych fotografov. Druhý projekt odznel v rámci Týždňa novej slovenskej hudby, kde sme spolu s huslistom Milanom Paľom, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a dirigentom Máriom Košíkom uviedli slovenskú premiéru (svetová premiéra odznela v roku 2006 v Petrohrade) diela Jevgenija Iršaia s názvom Uangamizi (v africkom swahilskom jazyku – zmiznutie) pre husle, violončelo a orchester. Je to skvelé dielo, ktoré pre nás napísal Jevgenij Iršai – skladateľ ruského pôvodu, ktorý na Slovensku žije, tvorí a učí už vyše 15 rokov. No a ešte stále akosi „dodýchavam“ deviaty ročník festivalu Konvergencie (jún po Slovensku a september 2008 v Bratislave). Okrem toho sa nám do rodiny narodilo tretie dieťa, syn Leo Gili, z čoho sa veľmi tešíme a zároveň sa snažíme zžiť a nájsť spôsob fungovania pri dosť náročnom pracovnom programe.

Pripravujete niečo nové?

Postupne pripravujem budúci desiaty ročník festivalu Konvergencie, a okrem toho v tomto období mám na svojom stole a taktiež v hlave dosť veľké množstvo rozrobených projektov, na ktorých priebežne pracujem a dokončujem ich. Z hľadiska mometálnej rodinnej situácie mi ich dokončenie trvá o niečo dlhšie, taktiež festival Konvergencie sa rozrástol do väčších rozmerov, ako som predpokladal. Sú to všetko projekty, na ktorých mi veľmi záleží, teším sa z nich, robím ich rád a preto som asi aj náročnejší na ich dokončenie a tak si nechávam čas na ich dozretie – spomeniem len pár z nich – CD projekt mojich improvizácií a kompozícií s pracovným názvom „Free in One“, projekt violončelových koncertov od slovenských skladateľov pre mňa napísaných (Jevgenij Iršai, Martin Burlas, Ľubica Salamon – Čekovská, Peter Zagar atď.) ktoré chcem uviesť aj koncertne aj nahrať na CD. Taktiež dokončujem doktorandskú prácu ktorá sleduje tvorbu pre violončelo slovenských autorov po roku 1989. Pracujem na viacerých nahrávkach Bartókovho kvinteta, ktoré sme po prvý raz uviedli na Slovensku, na projekte chasidských piesní z rabínom Baruchom Myersom s jendoduchým názvom Chassidic Songs a na rómskom projekte After Phurikane.

Kde a ako vznikla myšlienka slovensko-africko-rómskeho spojenia AfterPhurikane?

Musím povedať, že nie je to tak celkom môj projekt, nakoľko som bol k nemu prizvaný. Nie je ani úplne nový, skôr je to projekt v procese – trvá už vyše roka. Hlavnou iniciátorkou a dušou tohto je etnomuzikologička Janka Belišová, ktorá pôvodný projekt – predchodcu After Phurikane – Phurikane Giľa (Starodávne rómske piesne) vymyslela. Spracovala niekoľko stoviek rómskych piesní prevažne z rómskych osád na východnom Slovensku, kam niekoľko rokov cestovala a nahrávala piesne, ktoré si mnohí rómovia už ani nepamätajú, a preto považovala za dôležité ich zmapovať a zachovať pre budúce generácie. Neskôr ich vydala na CD aj v knižnej podobe. Podobne ako to robil Béla Bartók s ľudovými piesňami zo slovenského, maďarského či rumunského regiónu. Neskôr, keď sa ukázalo, že tento projekt je životaschopný a zmysluplný, sme začali rozprávať o spojení profesionálnych hudobníkov s rómskymi spevákmi a pokuse o vytvorení niečoho nového, v spoločnej inšpirácii profesionálnych a rómskych hudobníkov rómskou alebo aj slovenskou či africkou hudbou. Celý projekt má názov After Phurikane, lebo je akýmsi prirodzeným pokračovaním Phurikane Giľa. Africký rozmer sa tam dostal zapojením perkusionistu Thierryho Ebama, ktorý žije na Slovensku. Pracujeme už vyše roka a absolvovali sme niekoľko spoločných workshopov, koncertov (Konvergencie, Pohoda, letné festivaly) a stretnutí, ktoré veríme, že tento projekt pripravia na CD nahrávku. Čaká nás tiež vystúpenie na festivale v Luxemburgu. Vnímam to nielen ako zaujímavý umelecký experiment, ale ako neuveriteľne dôležitý projekt so sociálnym aspektom, a s dlhodobým spoločensko – etnickým efektom.

Ako na tento projekt reaguje publikum a odborná verejnosť?

Publikum reaguje skvele – tento projekt nie je žánrovo vymedzený a preto sa do neho zmestí veľa. Myslím, že pre ľudí je zaujímavé spojenie Rómov z chudobných pomerov, ktorí do svojho spevu dávajú úplne celú bytosť a profesionálov, ktorí projekt nielen vedú, ale hlavne sa inšpirujú týmito skvelými ľuďmi a ich hudbou. After Phurikane je dynamický a komunikatívny pódiový projekt, čo sme si overili na viacerých koncertoch a festivaloch. Odborná verejnosť reaguje prevažne pozitívne. Myslím, že chápe rozmer tohto projektu a jeho dosah. Aj keď z rôznych strán cítiť určitú zdržanlivosť najmä v štýlovosti hudby, ale to by som úplne chápal.

Má spoluráca s Rómami na takomto projekte nejaké špecifiká?

Hrať s Rómami z prostredia, z ktorého pochádzajú, chce takmer vždy určitú mieru improvizácie, napriek poctivej a dlhodobej spoločnej príprave. Rómovia sú veľmi spontánni – kvalitu ich vystúpenia častokrát určuje to, ako sa momentálne cítia, ako vnímajú miesto, ľudí v publiku a ich odozvu, naše reakcie na pódiu. Zároveň si niekedy nezapamätajú presné aranžmány a tak prichádza improvizácia, ale postupne sa náš program kryštalizuje a oni sú stále lepší. Stalo sa však, že niekedy jeden, dvaja ani neprišli na koncert, hoci o ňom vedeli… Tento typ komunikácie je niekedy zložitý. Samozrejme sú medzi nimi už aj skúsenejší – ako súrodenci Ďuďovci, ktorí už účinkujú aj sami a nahrali vlastné CD. Každé vystúpenie je však novou skúsenosťou a do istej miery nepoznaným priestorom. Pre nás, ktorí s nimi hráme a spolupracujeme, pre akordeonistu Borisa Lenka, perkusionistu Thierry Ebama, skladateľa Juraja Dobrakova a mňa, je to určite úžasné obohatenie a inšpirácia. Do veľkej miery je to aj škola poznania kultúry a ľudí, ktorí tu s nami žijú a zároveň ich nepoznáme a vydeľujeme na okraj. Alebo sa častokrát Rómovia svojím spoločenským správaním vydeľujú aj sami. Je to s nimi komplikované, ale ich hudba a hudobné vyjadrenie by mali byť medzi nami. Rómska hudba bola inšpiráciou pre Josepha Haydna, Johannesa Brahmsa či Bélu Bartóka a ďalších európskych veľkých skladateľov a to hovorí samo za seba.

Čo hovoríte na to, že Košice budú v roku 2013 európskym hlavným mestom kultúry?

Ja osobne sa z toho teším a držím palce Košiciam. Myslím, že projekt, s ktorým súťažili o tento titul bol skvele pripravený a má perspektívu. Bude veľmi záležať na konkrétnych ľuďoch, ako ho zrealizujú a rozvinú.