Rómski súrodenci Martina a Fero Ďuďovci sú vo svojej rodnej obci Soľ pár kilometrov od Vranova nad Topľou hviezdami. Každý vie, kde bývajú a miestne deti majú ich pesničky v mobiloch. Ročne odspievajú či už sami, alebo s kapelou 50 až 60 vystúpení.
Vydali už dva albumy. Bez cudzej pomoci by sa však nezaobišli. Nevidia, od malička sú čiastočne ochrnutí a odkázaní na vozíček. Napriek všetkému sú šťastní.”Najradšej spievame o láske, samozrejme, aj o bohu, sklamaní, a tak – o živote,” hovorí 24-ročná Martina Ďuďová. Stále si pritom lúska prstami a pohybuje sa v rytme. “Vnútri si stále spievam, aj keď sa s niekým rozprávam,” hanblivo dodáva. Obidvaja sa naučili spievať od starej mamy. Tá im predspievala.

“Sú ľudia, ktorí sú na tom ešte horšie ako my, čo nemajú ruky, nohy. A my im ukazujeme našu silu,” tvrdí o desať rokov starší a sebaistejší Fero Ďuďa. “Chceme im ukázať, že nádej ešte nevymrela,” dopĺňa Martina.

Ďuďovcov pred piatimi rokmi náhodou objavila etnologička Jana Belišová. Hľadala autentické rómske piesne a pri výskume natrafila na súrodencov. Hneď ju obaja očarili. “Tým, že nevidia, nie sú pokazení svetom. Z ich spevu cítiť čistotu, úprimnosť, ale aj radosť. Majú silnú charizmu,” hovorí. Trochu sa obáva, aby im sláva neudrela do hlavy. Keď Fero sedí v kuchyni, všetkým rozkazuje, čo majú robiť. Aj otcovi či bratovi Jozefovi, ktorý je ich manažér, vozí ich na koncerty a zábavy, kde si privyrábajú k invalidnému dôchodku. “Nerobíme to pre peniaze, baví nás to a chceme pomáhať podobným ľuďom,” tvrdí Martina. Fero medzitým zoberie sto korún od kupujúceho za cédečko, kde je napálený ich nový album.

“Som romantik, lebo som mal aj dievča,” hovorí Fero a Martina sa hanblivo smeje. Fero sa hneď opravuje: “Ale nebolo to vážne.” Po jednom koncerte za ním prišla dievčina a začali sa stretávať. “Trvalo to tri mesiace, už je to za nami,” trochu smutne dodáva Fero.

Aj preto má slabosť na telenovely. “Je to strašná droga, ty vole. Ráno sa zobudím a už zapínam televízor. Romantika, intrigy, láska a tak stále dookola. To je moje,” vysvetľuje Fero. Martina iba súhlasne prikyvuje, sem-tam doplní meno juhoamerického hrdinu a stále si vnútri spieva neznámu pesničku.

Kuchyňa je posiata svätými obrázkami Panny Márie tak husto, až nebesky modrá farba stien zaniká. “Do kostola nechodíme,” konštatuje Martina. “Modlím sa, ale verím, že boh je všade. Všade nás vidí, tak netreba chodiť do kostola,” zamýšľa sa. Podľa Fera im Boh dáva silu spievať. “Sú takí, čo neveria a podobne postihnutí potom spáchajú samovraždu,” zamýšľa sa Fero.

Obaja sa utiekajú k viere aj preto, lebo ani ich rodičia nie sú so zdravím na tom najlepšie. Otec má nádor hrtana. Dýcha cez dieru v krku, kde má vloženú kovovú kanylu. Mama im zomrela a otec si vzal druhú. Tá tiež užíva množstvo liekov. Na otázku, či je na Martinu a Fera hrdá, odpovedá so slzami na krajíčku: “No aspoň môžu vidzec a pochodzic švet, kec my nemôžeme.” Martina má jeden veľký sen. Aby bol otec zdravý. “Bojujeme spolu s rodičmi. Bez boja sa netreba vzdať. Treba bojovať,” tvrdí Fero. Po dlhšej odmlke sa nakoniec ozve Martina: “Sme šťastní.”
Martina a František Ďuďovci

Súrodenci pochádzajú z obce Soľ v okrese Vranov nad Topľou, kde aj doteraz žijú. Sú ťažko zdravotne postihnutí genetickou poruchou. František (34) je nevidiaci a čiastočne ochrnutý od narodenia. U jeho sestry Martiny (24) sa choroba prejavila v troch rokoch. Obaja od malička spievajú autentický rómsky folklór. Najčastejšie a cappella, teda bez muzikantov, kde Martina spieva hlavnú melódiu a Fero ústami imituje zvuky gitary a popritom udáva rytmus rukami. Ich piesne vyšli na dvoch albumoch série Phurikane Giľa. Popritom svojpomocne vydávajú jeho kamaráti z rómskej osady aj vlastné albumy. V repertoári majú zhruba 130 piesní. Už štyri roky sú pravidelnými hosťami najväčšieho hudobného festivalu Pohoda. Vystupujú aj na festivaloch v Čechách a Poľsku.

Milan Lukáš, Pravda, 3. decembra 2007