Etnomuzikologička Jana Belišová sa už viac ako 20 rokov venuje výskumu rómskych piesní. Zavŕšením jej práce je projekt Šilalo paňori/Studená vodička, ktorý do hĺbky analyzuje rómske žalostné ťahavé piesne. Monografia zachytáva unikátne spôsoby, ako si oddávna Rómovia piesne zapisujú, pozerá sa na ich rôzne interpretácie a variácie. Tie vždy odrážajú aj dobu, v ktorej vznikli , ale najmä príbehy, s ktorými sú úzko spojené. 

Súčasťou publikácie je aj príloha s ukážkami 224 piesní z vlastných terénnych výskumov Jany Belišovej, ktoré zbierala v rokoch 1988 až 2015. O tomto nesmierne zaujímavom projekte sme sa chceli dozvedieť viac, a tak sme Janu Belišovú požiadali o rozhovor.

Ako ste sa dostali k tomuto výskumu? Predpokladám, že ste dlhé hodiny strávili s Rómami, ktorých dôveru ste si museli najskôr získať.

Presne tak. Tieto piesne sú úzko prepojené so životmi svojich interpretov, dlhoročné priateľstvá a blízke vzťahy s celými rómskymi rodinami nášmu pracovnému tímu umožnili nahliadnuť do ich bolestivých príbehov prostredníctvom piesní a rozprávaní. Myslím si, že bez vzájomnej dôvery by to nešlo. Tento piesňový žáner sa pomalinky vytráca spolu s najstaršou generáciou Rómov, ktorých spomienky niekedy siahajú až do vojnového obdobia.

Phurikane giľa – to sú starodávne piesne a Čorikane giľa – sú piesne o chudobe. Majú všetky tieto piesne predovšetkým „smutný“ podtón?

Oni kedysi slúžili doslova ako „ventil na emócie“. Prichádzali vždy spontánne, v spojení s ťažkými životnými udalosťami. Piesne Phurikane giľa zvyčajne začínajú niekoľkými recitatívnymi rýchlejšími tónmi a potom sa oprú do jedného alebo viacerých dlhých ťahavých tónov. Viackrát som zažila, že ak sa niekomu zlomil hlas akoby od plaču, v momente bez zaváhania pokračoval niekto iný. A keď sa ten človek upokojí, tak ho naspäť pustia k spievaniu.

Robíte nesmierne záslužnú prácu, pretože vzácne historické bohatstvo zachraňujete pre ďalšie generácie. Ako sa dnes verejnosť môže dostať k tomuto zozbieranému materiálu?

V roku 2017 sme projekt ukončili vydaním troch DVD s 25 dokumentačnými videami Šilalo paňori/Studená vodička, dokumentárneho filmu Mareka Šulíka Ťažká duša a knihy Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a mojej monografie s rozsiahlou piesňovou prílohou Všetky výstupy projektu žijú svojím vlastným životom. Film Ťažká duša sa premietal na viacerých domácich aj zahraničných filmových festivaloch, získal ocenenia a nominácie, s knihou Za rómskym ľudom, ktorá je písaná metódou oral history, sme v spolupráci s Anasoft Litera uskutočnili niekoľko čítačiek na Slovensku.

Takže, vy ste sa so svojím výskumom dostali aj za hranice Slovenska? Je o túto tému záujem aj v zahraničí?

Silné životné príbehy z dokumentačných videí nám otvorili dvere k niekoľkým zahraničným kontaktom. Fínsky etnomuzikológ a romista Kai Aberg sa k nám pridal na jeden výskumný pobyt a plánujeme ďalšie spoločné aktivity medzi fínskymi a slovenskými Rómami. Organizácia Roma Future z britského Sheffieldu, kde sa v posledných rokoch usadilo približne 5 000 Rómov zo Slovenska, ma pozvala prezentovať projekt Šilalo paňori a v lete 2020 plánujeme zorganizovať koncert tradičnej rómskej hudby v Sheffielde. Stretla som sa s niekoľkými talentovanými rómskymi hudobníkmi a spevákmi, ktorých som nahrávala ešte na Slovensku a bola to veľká radosť po štrnástich rokoch.

Plánujete vo výskume týchto spevov pokračovať aj do budúcna? 

Čo bude ďalej, uvidíme. Povedala som si, že týmto projektom tému žalostných piesní uzavriem, no otvárajú sa dvere ďalším aktivitám, ktoré na ňu priamo či nepriamo nadväzujú. Okrem vyššie spomínaných sme začali pracovať na vytvorení internetovej databázy rómskych piesní. Za dlhé roky výskumov mám tisícky nahrávok, z ktorých iba časť bola publikovaná. Vďaka podobným databázam, väčšinou zahraničným a neporovnateľne rozsiahlejším, môžeme poznať hudbu rôznych etník z celého sveta. Tá rómska tam nepochybne patrí tiež.

Monika Hucáková, Veda na dosah. 1. 12. 2019

WOMEX 18 v Las Palmas de Grand Canaria dopadol výborne. Množstvo zaujímavých stretnutí a nové kontakty, ktoré veríme, že prinesú slovenskej world music veľa užitočného. Premietanie slovenského filmu Mareka Šulíka Ťažká duša mal veľký úspech a česko-slovenská párty tiež. Ďakujeme za podporu Audiovizuálnemu fondu www.avf.sk, vďaka ktorému mohla na WOMEX vycestovať aj producentka filmu Jana Belišová. 

Od 25. do 28. októbra sa v Las Palmas de Gran Canaria na Kanárskych ostrovoch konal najväčší veľtrh worldmusic WOMEX, na ktorom nechýbali ani slovenskí zástupcovia. Okrem propagačnej činnosti sa zástupcovia World Music from Slovakia (WOMUSK) zúčastnili aj na rokovaní medzinárodných fór a odbornému publiku predstavili slovenský dokument Ťažká duša.

Ďalším výrazným úspechom slovenskej reprezentácie na tomto ročníku veľtrhu WOMEX bolo premietanie dokumentárneho filmu režiséra Mareka Šulíkaa producentky Jany Belišovej s názvom Ťažká duša. Film s anglickými titulkami videlo niekoľko desiatok ľudí v jednej z veľtržných kinosál v piatok 26. októbra na pravé poludnie. Tí, ktorí zostali až do konca, mali na etnomuzikologičku a producentku filmu Janu Belišovú, ktorá bola na premietaní prítomná, a na Jarmilu Vlčkovú, riaditeľku World Music Festivalu Bratislava, na ktorom mal v roku 2017 film premiéru, veľa otázok. 

Týkali sa nielen spôsobu prenosu piesní medzi rôznymi generáciami Rómov, ale aj úskalí práce pri zaznamenávaní terénnych nahrávok v prostredí rómskych osád, či na možnosti a perspektívy ďalšieho výskumu. 

Organizácia WOMUSK reprezentuje slovenskú scénu world music na veľtrhu WOMEX od roku 2015 – odvtedy sa jej podarilo spropagovať slovenskú hudbu nielen prostredníctvom výstavného stánku, ale aj vďaka účinkovaniu hudobných skupín (PaCoRa Trio v Budapešti v roku 2015 a Banda v Katoviciach v roku 2017), a v roku 2018 aj vďaka projekcii filmu o prenose rómskych tradičných piesní Ťažká duša. 

Celý článok si môžete prečítať na hudba.sk (9. 11. 2018)

Spoločný film etnomuzikologičky Jany Belišovej a filmového režiséra Mareka Šulíka s názvom Ťažká duša sa bude v piatok 25. októbra 2018 premietať na najprestížnejšom medzinárodnom veľtrhu World Music Expo (WOMEX) v meste Las Palmas de Gran Canaria na Kanárskych ostrovoch. 

Tento dokumentárny film nadväzuje na predchádzajúce dokumenty Cigarety a pesničky (2010) a Zvonky šťastia (2012), ktoré takisto vznikli v spolupráci J. Belišovej a M. Šulíka a zachytávajú významnú úlohu hudby v rómskej komunite. Film Ťažká duša, ktorý mal premiéru v septembri 2017 v rámci World Music Festivalu Bratislava, pomocou troch emotívnych príbehov rodín z rómskych osád sleduje spôsoby, akými sa prenáša (alebo neprenáša) pôvodná rómska hudba z generácie na generáciu. Tento film budú premietať ako jednu zo šestnástich snímok z celého sveta počas štvordňového veľtrhu WOMEX, na ktorom sa zúčastní 2600 delegátov a hudobných profesionálov z približne 90 krajín.

Samotná Jana Belišová výber filmu odbornou porotou komentovala takto: „Ťažkej duši na WOMEX-e sa nesmierne teším. Mám tento film veľmi rada a myslím si, že by nemohol byť taký, aký je, nedostali by sme sa tak blízko k ľuďom, ktorí v ňom účinkujú, keby sme s Marekom nemali za sebou toľko času, stretnutí, skúseností a dôvery.“ O žalostných rómskych piesňach, tzv. halgató, hovorí J. Belišová, že „už v roku 2000 sa nám javilo, že tieto starodávne rómske piesne zanikajú a o chvíľu tu nebudú“.

Ako sa však ukázalo, bol to nesprávny predpoklad, a hoci sa ich podoba zmenila, stále existujú a spájajú sa veľmi úzko so životom Rómov, sú to ako keby ich osobné piesne, spojené priamo s ich životom. „Tí ľudia nám spievali pesničky, ktoré sú pre nich dôležité a k tomu nám rozprávali príbehy, ktoré sa s tým spájajú“, hovorí Belišová – tieto piesne majú na ich „ťažkú dušu“ terapeutický účinok. Hoci sa zdá, že by mohlo ísť o tému, ktorá je ťažko prenosná do iného kultúrneho prostredia, J. Belišová tvrdí, že film pôsobí aj na cudzincov. Spomenula si napríklad na premietanie pre panel vizuálnych etnomuzikológov v Španielsku, kde si „niektorí v publiku aj poplakali“. Podľa nej je to preto, že „tie príbehy majú v sebe niečo ľudské a živé. Tí Rómovia vo filme sú autentickí, lebo aj keď sme ich natáčali, po čase sa uvoľnili a boli sami sebou“.

Film Ťažká duša je súčasťou širšieho projektu Šilalo paňori (Studená vodička), ktorý zachytáva transmisiu tradičných rómskych piesní v podobe troch rôznych médií. Jedným z nich je kniha Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom, druhou 3DVD s názvom Šilalo paňori, na ktorom je 25 rozhovorov s Rómami o „piesňach ich života“ v dokumentačných videách a treťou spomínaný celovečerný film M. Šulíka Ťažká duša.

Premietanie tohto filmu bude ďalším medzníkom v reprezentovaní slovenskej world music na veľtrhu WOMEX, po účinkovaní skupín PaCoRa Trio v roku 2015 v Budapešti a Banda v roku 2017 v Katoviciach. Premietania hudobných filmov alebo filmov o hudbe sú súčasťou tohto veľtrhu od roku 2002, no po prvýkrát v jeho histórii budú môcť diváci vidieť aj film, ktorý vznikol na Slovensku.

Marek Muzika, music-zone.eu, 5. 10. 2018

Slovenská filmová a televízna akadémia udelí už po ôsmykrát ceny najkvalitnejším filmom a tvorivým výkonom slovenskej kinematografie. Národné filmové ceny Slnko v sieti sa budú odovzdávať v piatok 6. 4. 2018, ktoré v priamom prenose odvysiela RTVS na Jednotke. Počas večera bude odovzdaná aj cena Slnko v sieti za Výnimočný prínos slovenskej kinematografii.

Členovia SFTA tento rok nominovali 14 filmov spomedzi 27 prihlásených, ocenenia udelia v 17 kategóriách.

Najväčšiu pozornosť si získala s 13 nomináciami snímka Čiara Petra Bebjaka. Kriminálny triler zasadený do prostredia slovensko-ukrajinskej hranice zabojuje aj v kategórii Najlepší hraný film. V nej figuruje taktiež Piata loď (r. Iveta Grófová), ktorá má na konte 10 nominácií a trojicu najhorúcejších kandidátov dopĺňa Špina Terezy Nvotovej so 6 nomináciami. 

V kategórii Najlepší dokumentárny film sú nominované snímky Diera v hlave Roberta Kirchhoffa, Mečiar Terezy Nvotovej a Ťažká duša Mareka Šulíka. Nominácie v kategórii Najlepší animovaný film získali snímky LichožrútiGaliny Miklínovej, Ocko hrdina zo série Websterovci Kataríny Kerekesovej a Žltá Ivany Šebestovej. 

Odovzdávanie cien prebehne tento rok po prvýkrát pred prehliadkou Týždeň slovenského filmu, ktorá sa uskutoční v dňoch 9. – 15. apríla v bratislavskom Kine Lumière a súbežne v ďalších slovenských mestách. Prehliadka ponúkne slovenské filmy premiérované v minulom roku, víťazné aj nominované filmy na Slnko v sieti, pripravený je aj bohatý sprievodný program.

Viac v tlačovej správe na portáli Audiovizuálneho informačného centra

Dokumentarista, strihač a pedagóg Marek Šulík sa spontánnym záujmom o Rómov a filmografiou, v ktorej možno vystopovať akési tematické kontinuum, definitívne zaradil k slovenským filmárom-etnografom. Filmový dejepis ho bude v budúcnosti celkom legitímne zasadzovať do kontextu so zakladajúcou osobnosťou slovenského etnografického dokumentu Karolom Plickom či jeho pokračovateľom Martinom Slivkom. Šulíkova tvorba sa totiž okrem etnografickej hodnoty vyznačuje aj hodnotou umeleckého gesta.

Na spomenutú dokumentárnu vetvu Šulík nadväzuje pomyselným rómskym triptychom Cigarety a pesničky (2008), Zvonky šťastia (2012) a Ťažká duša (2017), ktorá bola do slovenských kín uvedená na začiatku októbra. Prvé dve spolurežírovala Jana Bučka, posledná vznikala ako autonómna súčasť etnomuzikologického výskumného projektu Jany Belišovej s názvom Šilalo paňori/Studená vodička. A nie náhodou sa nakrúcania i slovenskej premiéry v bratislavskom A4 – priestore súčasnej kultúry zúčastnil Dušan Hanák, ktorého nezanedbateľná časť filmografie je orientovaná práve na marginalizovaných^[1].

Šulík samozrejme nie je jediným ponovembrovým slovenským filmárom, ktorý sa zaoberá rómskym prostredím. Rómska otázka ho však nezaujíma a priori v jej sociálno-politickom význame – nepredstavuje angažovaný, vyslovene analytický či faktografický typ dokumentaristu, azda mierne naivným spôsobom inklinuje skôr k reprezentácii poetických singularít, ku komornému stvárneniu rómskej všednosti. Ako sa zdá, tú autorsky chápe ako komplex, z ktorého ono špecificky poetické nemožno vynechať. Fascinácia inakosťou je uňho evidentná. V širšom centre autorovho záujmu sa stretajú marginalizovaní s „konzervami času“, ako Šulík označuje svoj projekt Rodinné archívy zameraný na spracovávanie a digitalizovanie súkromných archívov, ktoré sú zaznamenané na celuloid. Na jednej strane teda stojí záujem o minoritnú sociálnu vrstvu, na druhej autentická túžba uchovávať čas.

Zachytiť, teda nedovoliť stratiť 

Je známe, že Rómovia si nepíšu exaktné dejiny. Defekt spomienkového aparátu, aspekt jeho selektívnosti a fabulatívnosti, jedným slovom zabúdanie, sa na pamäti rómskeho etnika odráža v rozsiahlej miere. Jediným médiom prenosu, uchovania dejín Rómov a ich kultúrneho fondu sa v uzavretom intersubjektívnom systéme stáva samotné kolektívne vedomie rómskeho etnika: kolektívna pamäť. Historickou transgresiou preto bez dominantného historiografického diskurzu nevyhnutne dochádza k strate informácií (a textov), sukcesívnemu zabúdaniu, ktoré sa vyznačuje napríklad národnou mýtotvorbou, na čo poukazuje v dokumentárnej eseji o rómskom holokauste s príznačným názvom Diera v hlave(2017) slovenský dokumentarista Robert Kirchhoff. Len niekoľkomesačný interval medzi premiérami týchto filmov vypovedá o pozoruhodnom záujme jednej generácie o rómsku pamäť. Pavel Branko ich nazval Generáciou 90: ide o dokumentaristov-konškolákov, ktorí v 90. rokoch študovali v Ateliéri dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte Vysokej školy múzických umení. Jej spiritus movens bol pritom práve Hanák. Výrazná osobnosť tejto generácie, Jaro Vojtek, nakrútil niekoľko filmov o Rómoch, z ktorých si najväčšiu pozornosť získala snímka Cigáni idú do volieb (2012). Juraj Lehotský medzinárodne uspel so štylizovaným poviedkovým dokumentom Slepé lásky (2008), ktorým nadviazal na nenápadnú líniu dokumentárnych portrétov zrakovo postihnutých (hlavnou postavou jednej poviedky je Róm Miro), ktorú možno, podobne ako počtom titulov skromnú líniu dokumentov z rómskych osád, odsledovať aj v kolibskej ére slovenskej kinematografie. Dokumentov o Rómoch bolo málo, no od 50. rokov sa predsa objavovali v každom desaťročí. Spomedzi biedneho množstva tých, ktoré sa snažili vymaniť spod ideologického tlaku a priblížiť pravdivej reprezentácii skutočnosti, spomeniem napríklad Cestu (1966) Otakara Krivánka.

Za spoločným fokusom súčasnej generácie možno hľadať pragmatickú pohnútku a vysvetliť ho pre dokumentaristov výhodnou otvorenosťou rómskych sociálnych hercov, ktorí sú „typovo výrazní a nachádzajú sa v kontroverzii k spoločensky preferovaným modelom správania,“^[2] pričom príslušníci etnickej majority sa zväčša stavajú k vystupovaniu pred kamerou odmietavo. Nie je to však pravidlo, toto tvrdenie vyvracia sám Šulík v rozhovore pre denník Pravda: „Protagonisti sú uzavretí, neboli dvakrát nadšení, že budú účinkovať vo filme, najmä chlapci nie.“^[3]

Etnografické, antropologické, historiografické i umelecké projekty (o viacerých bola reč) zaznamenávajúce pamäť rómskeho etnika predstavujú zásadný príspevok k rekonštrukcii rómskych dejín a ich systematizácii. Pri etnografickom výskume (aký robila čiastočne aj Belišová) či dokumentárnom filme sa bádateľ (filmár) potrebuje nachádzať v bezprostrednej blízkosti objektu skúmania. Moment návštevy a sociálnej interakcie je kľúčový. Uzavretý systém sa tak otvára.

Keď prestanú spievať, zabudnú

Autorský dokumentárny viacportrét Ťažká duša upriamuje pozornosť na strácanie sa pre rómsku kultúru fundujúceho prvku. Prostredníctvom spevu žalostných piesní si Rómovia sprítomňujú milovaných mŕtvych, svoje individuálne aj kolektívne dejiny. Ich deklamácia je pre nich bolestivou anamnézou, no v rovnakej chvíli aj trpkou katarziou. Spievaním si Rómovia pamätajú. Keď prestanú, pretnú aj generačný prenos, ako to čiastočne ukazuje aj Ťažká duša. Pre doplnenie kontextu, o niečom podobnom píše aj Martin Palúch v recenzii na spomínanú Dieru v hlave: „Hlboká clivosť textov i melódií je priamym výrazom spomienok na zážitky z minulosti a ich prenosu z generácie na generáciu, najmä v prípade etnika bez štátu, kočovného národa, ktorý uviazol na území a za hranicami mnohých štátov Európy.“^[4]

Šulík pripodobil štruktúru rozprávania hudobnej kompozícii. Prológom k trom nepretínajúcim sa poviedkam je prelúdium, segregujú ich intermezzá, ktorých nálady anticipujú medzititulky: doloroso, lacrimoso. Šulíkovo halgató teda nie je improvizované, má premyslenú epizodickú konštrukciu. Tri poviedky predstavujú troch rôzne situovaných adolescentných Rómov: Tomáša, Erika a Ďoďa. V jednotlivých „partoch“ sú uplatnené viaceré dokumentárne metódy, prevažne observácia, inscenácia a rekonštrukcia, dominuje poetický mód reprezentácie^[5]. Výraznejší režijný korektív sa zračí v intermezzách, v ktorých ženské protagonistky spievajú priamo na kameru.

Vo vzťahu k téme artikuluje každá poviedka rôzny stav uchovávania piesní a hudobnej kultúry všeobecne v pamäti mladej generácie. Fabula je u všetkých troch protagonistov rozvíjaná s motivickými odchýlkami, principiálne však rozoberá vzťah daného protagonistu k tradícii rómskej hudby vštepovanej tínedžerom staršou generáciou. Tomáš, silne lipnúci na otcovi ako vzore, zanedbáva školu v prospech hrania na gitaru. Erik si robí z otca naopak posmešky, k hudbe je apatický, do popredia vystupuje generačný motív ilegality a negramotnosti. Pre Ďoďa, z trojice najstaršieho, ktorý vyrastá so starou mamou, sú rytmus, hudba a tanec neoddeliteľnou súčasťou každodennosti, jeho príbeh živí motív hľadania femme fatale. Vo všetkých troch poviedkach je výrazne prítomný rodičovský výchovný apel spodobený v odovzdávaní veľkých životných ponaučení. Dôvodom môže byť autoštylizácia za prítomnosti kamery, rozhodne však prispieva k polemike a úvahám nad úlohou filmára-mediátora.

Z formálneho hľadiska sú dôležité zábery-detaily, vôdzka asociácií, ktorými sa Šulík nechal inšpirovať v autentickom rómskom prostredí a ktoré nápaditou montážou transponoval do filmu. Spomínam to, pretože dešpekt k detailu je v súčasnom slovenskom dokumente citeľný. Detail pritom v Šulíkovom filme nevystupuje ako prvoplánová televízno-publicistická ilustrácia, okrem povahy priestoru osvetľuje jeho punctum. Obsah je takto so strihovou skladbou perfektne zovretý a konzistentný.

Ťažká duša ctí v Rómoch „iné“, no zbytočne ich neexotizuje, nekarnevalizuje, hoci práve rómska inakosť nám vo filme imponuje. Je to teda balans, autorská pokora k látke, čo robí zo Šulíkovho filmu láskavý a dojímavý umelecký tvar. Nepochybne k tomu prispela aj spoluautorka námetu a dramaturgička Zuzana Mojžišová, ktorá sa venuje Rómom v slovenskej kinematografii programovo (napísala napríklad knihu Premýšľanie o filmových Rómoch). Emóciu v nás vzbudzuje, čo k nám prehovára, s čím sa vieme stotožniť. Keď Ďoďova babka spomína na svojho zosnulého manžela a hovorí: „Trápil sa, ale nepil,“ jej ľudskosť nás svojou autenticitou strhne. A tak myšlienky, ktoré našli tvorcovia Ťažkej duše v rómskych osadách, si vieme prirodzene vztiahnuť aj na seba. Rómska pamäť sa nás týka a dotýka.

Autor sa venuje filmovej publicistike a kritike, študuje filmovú vedu 

^[1] Hanák sa medzinárodne preslávil filmom Obrazy starého sveta (1972), v ktorom, inšpirovaný fotografiami Martina Martinčeka, zobrazil biedu slovenského vidieka na počiatku normalizácie. Okrajoví boli v tomto prípade starci zo zapadnutých lazov. Tento trezorový titul bol do distribúcie uvedený až po novembri 1989. Rómom sa Hanák venoval v hranom filme Ružové sny (1976).

^[2] Martin Palúch, Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989. Bratislava: Občianske združenie Vlna / Drewo a srd 2015, s. 169.

^[3] Roberta Tóthová, Režisér Marek Šulík: Radšej točím s chudobnými. Dostupné na: https://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/446119-marek-sulik-radsej-tocim-s-chudobnymi/ (13.11.2017).

^[4] Martin Palúch, Diera v hlave alebo autorský pohľad na zabudnuté svedectvá Rómov. Dostupné na: http://www.dokrevue.cz/blog/diera-v-hlave-alebo-autorsky-pohlad-na-zabudnute-svedectva-romov (13.11.2017).

^[5] Podľa módov reprezentácie (napr. observačný, poetický či výkladový) rozdeľuje dokumentárny film vo svojej knihe Úvod do dokumentárního filmu americký teoretik Bill Nichols. Bill Nichols, Úvod do dokumentárního filmu. Praha: Nakladatelství Akademie múzických umění v Praze a JSAF / Mezinárodní festival dokumentárních filmů Jihlava, 2010.

Matej Sotník: Rómovia v slovenskom dokumente, Kapitál, 7. decembra 2017