Náukobeh je také pekné archaické slovo – v súčasnom jazyku ho nahrádzame pojmami kurz, školenie, seminár. Ak sa rozdelí na drobné, znamená, že utekáte po svete s nejakou náukou. A presne tak vyzerala prvá časť realizácie rovnomenného projektu, ktorí sme v mene občianskeho združenia Žudro podali s etnomuzikologičkou z Filozofickej fakulty UK Bratislava Janou Belišovou. Pobehali sme medzi šiestym a deviatym novembrom 2023 zopár stredoslovenských základných škôl, jedno rómske komunitné centrum a jedno mestské stredisko nezávislého umenia a kultúry Arteska. Odovzdávali sme rómskemu aj nerómskemu publiku skúsenosti a výsledky vyše dvadsať rokov pretrvávajúceho odborného záujmu o hudbu, kultúru i život najmarginalizovanejšieho etnika na našom území. Púšťali sme ukážky, snažili sa šíriť povedomie o tom, aký význam má kultúrne dedičstvo (to ozajstné, nie to imaginárne a falošné, ktorým sa tak radi a často oháňajú predstaviteľky a predstavitelia dnešnej vládnucej moci), vysvetľovali sme, ako a prečo sme dlhé minulé roky zbierali rómske pesničky priamo v autentickom prostredí rómskych lokalít, akými spôsobmi sme sa o získané bohatstvo delili s verejnosťou… A bol aj hudobný kvíz. Niekedy sme mohli hovoriť vážnejšie, niekedy sme tému museli zjednodušiť a približovať sa k podstate prostredníctvom legiend a rozprávok. Je pre hlavu prospešné, zažiť občas aj niečo iné než tú našu bratislavskú bublinu. Na vlastné oči vidieť, že špeciálna škola je plná výlučne rómskych žiačok a žiakov, že niektoré učiteľky svoje remeslo milujú a iné zas nie, že sa stávate podozrivou (a niekedy zas sympatickou) osobou už len preto, lebo sa vám páčia rómske pesničky, že v Málinci (odkiaľ pochádzal aj hlavný hrdina krátkeho dokumentárneho filmu pána Rudolfa Urca z roku 1959) riaditeľ školy nepustí k deťom nijaké občianske združenie, veď ako by to vyzeralo, hocičo by mohli deťom narozprávať… asi si nepozrel materiály, ktoré sme mu vopred poslali – a možno aj pozrel a práve preto sa rozhodol, ako sa rozhodol. Obrusovanie hrán medzietnických animozít je v podstate hard work. Ale zas, keď ste uprostred rómskych pubertiakov a opýtate sa ich, čo zdedili po svojich rodičoch, môžete dostať aj takúto odpoveď: “Lásku.” A v inej triede vás zas nakreslia, akoby ste účinkovali v americkom filme odohrávajúcom sa v súdnej sieni:

Projekt Náukobeh – séria prezentácií o rómskej hudbe bol podporený z dotačného systému Fondu na podporu kultúry národnostných menšín Kultminor (žiadosti č. 23-130-01526).

Zuzana Mojžišová, filmovestudia.sk, 14. 11. 2023

V dňoch 21. – 27. júla 2022 sa v priestoroch Faculdade de Direito v Lisabone uskutočnila 46. svetová konferencia The International Council for Traditional Music (ICTM). Medzinárodná vedecká organizácia ICTM vznikla v roku 1947 v Londýne a jej cieľom je podporovať štúdium, prax, dokumentáciu, uchovávanie a šírenie tradičnej hudby a tanca vo všetkých krajinách. Organizácia pravidelne usporadúva konferencie, kolokviá a sympóziá, celosvetové alebo so zameraním na konkrétne študijné témy. Každoročne vydávajú Yearbook for Traditional Music s esejami, článkami a správami z výskumu hudby a tanca kultúr celého sveta. Trikrát do roka prináša novinky zo sveta tradičnej hudby a tanca, kalendár nadchádzajúcich podujatí a správy študijných skupín ICTM a národných a regionálnych predstaviteľov ICTM Bulletin of ICTM, ktorý je elektronicky voľne dostupný.

Zuzana Mojžišová a Jana Belišová sa zúčastnili na konferencii so spoločným príspevkom Elektronická databáza rómskych piesní, tancov a ústnych správ. Skúsenosti z praxe mimovládnej organizácie, v sekcii Webové archívy predstavili pomerne čerstvú elektronickú databázu Žudra s názvom E zbierka. Občianske združenie Žudro sa od svojho vzniku v roku 2002 pod vedením etnomuzikologičky Jany Belišovej venuje zbieraniu, archivovaniu, študovaniu a popularizácii rómskych piesní, tancov a rozprávaní. Výstupmi dlhodobého záujmu o túto minoritnú kultúru je viacero publikácií, CD a DVD nosičov, dokumentárnych filmov, koncertov v rôznych krajinách Európy. Autorky príspevku na konferencii referovali o archíve, o spôsoboch prístupu k triedeniu materiálu, predstavili, čo je hotové, hovorili o cieľoch a víziách do budúcnosti. Že vzbudili pozornosť, dosvedčili následné pochvaly i otázky, súkromné rozhovory po skončení prezentácie. Mladá výskumníčka Elisabeth Clendinning z americkej Wake Forest University nadšene opakovala: „Akí krásni ľudia.“ A nemyslela tým Zuzanu s Jankou, myslela tým slovenských Rómov.

V archíve občianskeho združenia Žudro sa zhromaždilo približne 3000 nahrávok zo 78 lokalít (z toho cca 200 phurikane giľa – starodávne žalostné piesne, 250 čardaša – staré tanečné piesne, 1000 neve giľa – nové piesne, 100 náboženských piesní) a asi 1 500 variantov k jednotlivým piesňam. Audio a audiovizuálne záznamy rómskych piesní, inštrumentálnej hudby, tancov i rozprávaní z rokov 2002 – 2017 pochádzajú z terénnych etnomuzikologických výskumov OZ Žudro a najstaršie záznamy z rokov 1988 – 2001 sú zo súkromného archívu Jany Belišovej. Vysoké čísla a krása a jedinečnosť tohto materiálu sú dôkazom, že je čo publikovať a je sa o čo podeliť s verejnosťou laickou i odbornou. Preto začala v roku 2019 vznikať elektronická databáza. Práca je to náročná na ľudské i finančné kapacity, veci pomaly napredujú.

Štyridsiaty šiesty ročník celosvetovej konferencie ICTM bol zorganizovaný hybridným spôsobom, väčšina účastníkov prišla naživo, bolo však dosť aj takých, čo sa pripojili online. Všetko skvele zorganizované, všade milí ľudia, naozaj veľké podujatie odohrávajúce sa v pätnástich rôznych sálach portugalskej univerzity NOVA. Sekcií veľa, na ilustráciu niekoľko rôznorodých tém: Konceptualizácia koloniality: kritické metodológie a hnutia; Hudobné tradície, migrácia a prieniky, Performatívna spiritualita; Hudobné a textové analýzy; Hudobné prejavy diaspóry; Inštitucionálne archívne prístupy;  Tanečné štúdiá; Hudba a kultúrne práva; Dekoloniálne praktiky v etnomuzikológii; Hudba ako politická zbraň; Hudba a menšinová politika… Dalo by sa pokračovať. 

Okrem bohatej konferenčnej ponuky organizátori ponúkali aj rôzne zaujímavé výlety, napríklad nočnú potulku Lisabonom spojenú s komornými koncertmi fada, koncert pre šesť organov v kláštore v mestečku Mafra či zvonový koncert v tom istom mestečku.

Posledná poznámka: Lisabon je nádherné mesto, pestré, kopcovité, plné zvukov. (Však si pozrite Wendersov film Lisabonský príbeh či snímku poľského režiséra Andrzeja Jakimowského Predstav si.)    

Našu účasť na 46. svetovej konferencia ICTM v Lisabone podporil z verejných zdrojov 
Fond na podporu umenia.

Srdečne vás pozývame na prezentáciu etnomuzikologického projektu Šilalo paňori / Studená vodička spojenú s autorským čítaním z knihy Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a s premietaním ukážok z dokumentačných videí.
Večer v bratislavskom kníhkupectve Artforum zároveň ukončí výstavu fotografií Leny Kušnierikovej nafotených počas projektu. 20. 3. 2018 o 19.00.
Čítanie: Zuzana Mojžišová, spev rómskych piesní: Juraj Adamuščin, Jana Belišová
Viac informácií na medziknihami.sk.

Srdečne pozývame na autorské čítanie z knihy Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom spojené s prezentáciu etnomuzikologického projektu Šilalo paňori / Studená vodička do košického Kina Úsmev 6. 3. 2018 o 19.00 v rámci programu Anasoft litera uvádza.

Moderuje etnografka Jana Belišová a spolu s Jurajom Adamuščinom aj zaspieva pár rómskych piesní.

Počas večera budú premietnuté ukážky z dokumentačných videí.

Hlavný partner projektu: Fond na podporu umenia

Dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša vznikol ako súčasť etnomuzikologického výskumu rómskych žalostných piesní Šilalo paňori, na ktorom sa režisér podieľal s muzikologičkou Janou Belišovou, so spisovateľkou a filmovou kritičkou Zuzanou Mojžišovou a s niekoľkými ďalšími spolupracovníkmi v rokoch 2014 až 2017 prevažne na východe Slovenska. Šulík ním nadviazal na svoje predchádzajúce projekty o rómskej hudbe, realizované spolu s Janou Bučka: na reportážne ladený záznam stretnutia rómskych spevákov a profesionálnych hudobníkov Cigarety a pesničky (2010) a sčasti aj na dokumentárnu hru Zvonky šťastia (2012).

Výstupmi vedeckého výskumu bývajú akademické štúdie, určené pre relatívne uzatvorenú komunitu profesijne úzko špecializovaných odborníkov. V prípade projektu Šilalo paňori/Studená vodička máme do činenia s trochu iným typom výskumu, ktorý síce stavia na serióznych metódach zberu, archivácie a orálnej histórie, ale ktorého plody sú zároveň priam stvorené aj pre profesionálne nezaangažované publikum. Podobne ako pri Belišovej predchádzajúcom výskume starodávnych rómskych piesní Phurikane giľa (2000 – 2001), ktorý vyústil do vzniku spevníka, knižného cestopisu a CD s nahrávkami autentických rómskych piesní, aj v prípade projektu Šilalo paňori je výsledok vskutku multimediálny: okrem piesňovej zbierky Jany Belišovej zahŕňa aj 25 dokumentačných videí, osobný sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a Šulíkov dokumentárny film. Tieto výstupy sa sčasti prekrývajú a vstupujú do vzájomného dialógu, aby spoločne dotvárali príbehy speváckych protagonistov – zámerom projektu totiž nebolo len zozbierať rómske žalostné piesne, ale aj predstaviť ich v kontexte životných príbehov. Teda vykresliť ich nie ako muzeálny folklór, ale ako živú súčasť rómskej kultúry. Súčasť, ktorá sa pod vplyvom viacerých faktorov v dnešnej dobe vytráca, ešte stále však zohráva osobnú úlohu v živote interpretov piesní. Práve táto dialogická povaha projektu ho umožňuje prezentovať nielen ako archív, ale aj ako pozvánku na lepšie porozumenie vnútornému svetu rómskej komunity. Napokon, umenie a veda sú rovnako legitímnymi spôsobmi porozumenia svetu alebo, slovami Nelsona Goodmana, dvoma spôsobmi svetatvorby.

Štruktúra filmu Ťažká duša je dialogická hneď z niekoľkých hľadísk. Film v troch kapitolách predstavuje výsek zo života troch dospievajúcich chlapcov. Tomáša, ktorého otec odišiel za prácou do Anglicka a s rodinou komunikuje cez Skype; Tomáš miluje hru na gitare, ale nevie či nechce sa prispôsobiť školskému systému, a tak chodí poza školu a vynecháva i hodiny hudobnej výchovy. Erika, najmladšieho syna muzikanta Gustáva, ktorého viacej baví potulovať sa s kumpánmi, ako učiť sa rómske piesne. A napokon Ďoďa, ktorý má už 21 rokov, ale stále nemá dievča, čo trápi vari viacej starú mamu ako jeho samého. Každá z týchto kapitol prezentuje tému vzťahu mladej rómskej generácie k hudbe predkov prostredníctvom dialógu so (staro)rodičovskou autoritou. Tomáš obdivuje gitarové majstrovstvo svojho otca a isto by raz chcel vedieť hrať ako on. Erik svojho otca nepočúva a odmieta jeho gitarové lekcie. Ďoďov vzťah k starej mame je ustavične živený hudbou, prirodzene včlenenou do ich všedného dňa. V týchto medzigeneračných vzťahoch sa hudba stáva komunikačným prostriedkom, spôsobom odovzdávania či odmietania životnej skúsenosti. Tri kapitoly o mladíkoch sú pospájané piesňovo-rozhovorovými predelmi, v ktorých účinkujú rôzne staré dospelé ženy. Ide tu vlastne o hudobné miniportréty, v ktorých prostredníctvom piesne zaznieva to, čo ťaží dušu ich protagonistiek: fragmentárne spomienky na mŕtveho otca v Prelúdiu, hrozné zážitky z väzenia v Lamentose, bolesť a choroba staroby v Dolorose a strata blízkeho v Lacrimose. Označenia pochádzajúce z hudobnej terminológie vytvárajú akýsi preklad nálady a emócie rómskych žalostných piesní, ktoré sú samy osebe dialogické: interpret sa v nich žaluje svetu zo svojej bolesti a smútku. Tu sa odhaľuje funkcia žalostných alebo halgató piesní – sú to piesne, ktoré Rómom pomáhali prežiť v ťažkých podmienkach. Majú schopnosť vyvolať žiaľ (interpreti sa pri nich neraz rozľútostia), ale aj od žiaľu odľahčiť. Učene tomu hovoríme katarzia, jeden protagonista z Mojžišovej cestopisu to vystihuje bezprostrednejšie: „Ťažko mi príde na srdce a si aj poplačem, a tak. Až také veci si nepredstavujem, lebo keď začnem spievať halgatón, a pri tom budem myslieť na mamu, tak zabudnem text. Slová. A už hops! Tam ide o ten pocit. No lebo to odchádza od srdca. Tieto pesničky halgatóny idú od srdca. Aj preto, lebo sú to ľútostné pesničky. No tak smútok je aj dôležitý, aj nedôležitý.“ Význam emócie pre rómsku hudbu zaznieva neraz i v dialógoch filmu: Tomášov otec nabáda syna so synovcom, aby sa od gadžov naučili noty, ale aby nehrali ako oni, lebo gadžom chýba cit; Erikovi otec zdôrazňuje, že musí hrať s pasiou; Ďoďova stará mama vnuka žiada, nech jej zaspieva, aby sa jej lepšie jedlo, sama sa však melódiou nakazí a namiesto do jedla sa pustí do spevu.

Reprezentácia Rómov prostredníctvom hudby nepochybne patrí k tradičným spôsobom, akými sú približovaní bielej majorite. V ich vzťahu k hudbe sa zračí nielen rozdielne vyjadrovanie emócií, ale aj iný vzťah k abstraktnému systému či pravidlám majoritnej spoločnosti (v Tomášovom prípade sú takýmto abstraktným systémom napríklad noty či známky v žiackej knižke). Ťažká duša má však ďaleko od romantizovaného obrazu rómskej komunity či stereotypného vykreslenia „rómskej otázky“ nielen preto, že v nej sociálne motívy (nezamestnanosť, kriminalita, chatrče v osadách a pod.) figurujú len ako pozadie príbehov, ale predovšetkým preto, že Šulík sa nesnaží dorozprávať osudy protagonistov až do pointy. Problémy, ktoré chlapci riešia – vzťah k rodičom, hľadanie svojho miesta na svete, túžba po láske –, sú problémami univerzálnymi. A hudba ako spôsob citového spracovania týchto problémov ich robí osobnými. Tento rozmer neoslabuje ani priznaná miera inscenovania situácií, ktoré majú napriek téme žalostných piesní neraz komický nádych.

Keď hovoríme o dialogickom charaktere filmu Ťažká duša i celého projektu Šilalo paňori, nejde len o dialóg medzi vedou a umením, medzi rôznymi médiami, medzi rómskou a bielou kultúrou či medzi generáciami. Ide tu aj o dialóg s tradíciou. Čo z ústne odovzdávanej tradície starodávnych rómskych piesní zostalo živé dodnes a ako tie piesne prežijú v modernej dobe? Ako môže táto tradícia pokračovať bez literárnych pamiatok a archívov? Inak povedané, ako uchovať pamäť pre kultúru, ktorej mentalitu charakterizuje prežívanie tu a teraz? V Mojžišovej cestopise opakovane zaznieva frustrácia z vytrácania sa pamäti v rómskej komunite, kde si respondenti často nevedia spomenúť na to, čo „výskumníkov“ zaujímalo: „Čas tu plynie nejako inak, niet v pamäti nejakých poriadnych záchytných bodov. Kalendáre na stenách nevisia (niekedy visia, ale sú staré, vlastne fungujú len ako dekorácia kvôli svojmu obrázku), diáre v šuplíkoch neležia, hodinky netikajú. O pár rokov z famózneho Bélu Pokutu ostane iba to, čo sme si z neho zapamätali my. Gádžovia. Uf.“ Tému pamäti nastoľuje už Prelúdium: žena je vyzvaná, aby zaspievala pieseň svojho otca, ale nepamätá si jej slová. Po chvíli sa rozpomenie a so slovami sa jej vrátia i spomienky na mŕtveho otca a pocit žiaľu. Ďalej už spievať nevládze. Spomienky sú vyvolané pocitmi, nie faktmi a dátami. Príbehy troch protagonistov Ťažkej dušeukazujú, že tradícia rómskych piesní pokračuje najmä tam, kde je živená blízkym medzigeneračným vzťahom, ako v prípade Tomáša a Ďoďa. Nie je však s ratená ani v Erikovom prípade: nadobúda novú podobu v rompope, ktorý pozerá v televízii, či v parodizovanej verzii aj v popevkoch hlúčika hrajúcich sa deciek. Tam, kde je tradícia súčasťou každodennosti, nemusí mať pietnu podobu – preto sa na stenách rómskych príbytkov môžu vedľa svätých obrázkov vynímať aj plagáty či fotografie detí v karnevalových kostýmoch. Tie tradičné piesne sú totiž ako vysoká tráva, ktorá sa viackrát objavuje v krajinkárskych predeloch Šulíkovho filmu: ohne sa vo vetre, smutno zašumí a rastie ďalej.

Ťažká duša (Slovensko, 2017) _SCENÁR, RÉŽIA, KAMERA: Marek Šulík _STRIH: Peter Kotrha, M. Šulík _ÚČINKUJÚ: Gizela Čonková, Terézia Polhošová, Viera Mižigarová, Tomáš Mižigar, Adrián Mižigar Peter Mižigar, Marko Mižigar, Tomáš Durkáč, Valéria Mišalková, Anna Mižigarová, Artur Mišalko, Gustáv Dunka, Erik Dunka, Jozef Dreveňák ml., Jozef Dreveňák st. a ďalší _MINUTÁŽ: 71 min. _HODNOTENIE: • • • •

Katarína Mišíková, Film.sk, 11/2017