Jana Belišová o rómskych piesniach a filme Ťažká duša
Ako ste sa k celému projektu Šilalo Paňori a k dokumentu Ťažká duša, dostali?
Tento projekt je logickým vyústením a pokračovaním mojich a našich predchádzajúcich projektov. Môj záujem o rómske piesne má svoje korene kdesi veľmi dávno, ešte v detstve, ale prvý seriózny výskum v tomto smere bol Phurikane giľa (Starodávne rómske piesne)z rokov 2000 – 2001. Nahrávali sme pri ňom starodávne žalostné piesne, tzv. halgató. Už vtedy to vyzeralo ako päť minút pred dvanástou. Odvtedy som uskutočnila viacero projektov o rómskej hudbe, na ktorých sa od roku 2009 takmer pravidelne podieľal aj dokumentarista Marek Šulík a obohatil ich o vizuálnu stránku. Tak vznikol nápad ešte raz sa vrátiť k starodávnym žalostným piesňam, tentokrát aj s kamerou a zachytiť nielen spev, ale aj interpretov, prostredie, okolnosti, interakcie v komunite, v širšom prostredí a hlavne väzby týchto piesní na životné príbehy spevákov. To dalo základ 25 dokumentačným videám. Mareka však zaujalo aj to, ako tieto piesne žijú, či ešte žijú a budú žiť aj v ďalších generáciách a natočil trojpríbehový celovečerný dokumentárny film o smutnej rómskej duši a smutných rómskych piesňach a o tom, ako si ich Rómovia odovzdávajú alebo neodovzdávajú z generácie na generáciu.
Naša generácia si aj vďaka médiám spája Rómov s takzvanou Rómskou otázkou. Riešia sa v nej prevažne sociálne aspekty. Čo vedie v určitej miere až k neznášanlivosti, alebo otvorenej nenávisti. Rómska kultúra, ale s tou našou koexistuje už veľmi dlhý čas. Vedeli by ste zadefinovať aj nejaký pozitívny vplyv ich kultúry na tu našu?
Rómski muzikanti boli a sú bežne súčasťou ľudových muzík, ktoré hrali prevažne slovenské ľudové piesne. Najvýznamnejší primáši boli a sú často Rómovia. Takže si myslím, že nepochybne ovplyvnili slovenskú ľudovú hudbu, napríklad na Horehroní, Podpoľaní, v Novohrade, kde pôsobilo veľa rómskych muzikantov. Významnou mierou sa podieľali aj na formovaní tzv. novouhorského štýlu. Rómovia ovplyvnili tvorbu viacerých hudobných skladateľov, napr. Franza Liszta, Bélu Bartóka. Aj v súčasnosti sú hudobnou inšpiráciou pre niektoré hudobné kapely, napr. Billy Barman, Vidiek, Para, Janu Kirschner, inšpirovali takých filmových režisérov ako Federico Felini, Carlos Saura, na Slovensku Dušana Hanáka, Juraja Jakubiska. Prvky tradičného rómskeho odevu sa využívajú v móde, napríklad dlhé kvetované sukne a šatky, korálky, peniažky, čelenky.
Čo vás na rómskych pesničkách najviac fascinuje a zaujíma?
Rómske piesne sú rôzne a nie všetky ma fascinujú. Najviac ma očarili práve starodávne žalostné piesne, pri ktorých hádam ešte dôležitejšie ako samotná melódia je špeciálny spôsob ich prednesu a priam bytostný význam konkrétnych piesní pre interpretov. Tieto piesne sa spievajú s hlbokým emočným nasadením, máte pocit, že speváci siahajú až na dno svojej duše. Veľa sa pri týchto piesňach improvizuje, speváci si ich prispôsobujú svojej momentálnej nálade a životnej situácii, v ktorej sa nachádzajú alebo na ktorú si pri spievaní spomínajú.
Vedeli by ste nám ich trochu priblížiť? Predpokladám, že Rómovia podobne, ako iné národy a komunity, majú široké spektrum piesní, ktoré sa používajú pri rôznych príležitostiach. Vedeli by ste aspoň v skratke nejaké opísať?
Trocha prekvapivé je, že v podstate neexistujú rómske piesne viazané na nejakú konkrétnu spevnú príležitosť (napr. svadobné, uspávanky, detské). Stručne môžeme piesne rozdeliť na starú a novú vrstvu, každá vrstva sa delí na piesne pomalšie, na počúvanie a piesne tanečné. Stará vrstva piesní je veľmi homogénna, piesne charakterizuje súbor znakov, ktoré sa dajú nájsť viac menej pri každej z nich. Napríklad spomínané “halgató” sa obvykle začína recitatívnymi tónmi ktoré prechádzajú výrazným melodickým skokm do dlhých ťahavých tónov. Mnohí speváci využívajú intenzívne tremolo, melodické ozdoby, do hlavnej melodickej a textovej línie vkladajú pomocné citoslovcia de, di, joj, oslovenia mamy alebo Boha mamo, Devla (Bože). Piesne sa spievajú v nepravidelnom uvoľnenom tempe. Texty sú spravidla smutné, o chorobe, o smrti, o chudobe, opustenosti… Rómovia veľmi pružne reagujú na rôzne hudobné podnety, prijímajú ich do svojej hudby a ich nová piesňová vrstva je taká členitá ako populárna hudba všeobecne.
V čom vidíte vy dôvody neakceptácie Rómov v našej krajine? Ak to presunieme do sociálneho aspektu: v čom vidíte vy najviac benefitov pri strete našej kultúry s tou ich?
To je veľmi komplexný, historický problém a necítim sa kompetentná dávať odpovede. Niekedy za neakceptáciou možno aj je zlá skúsenosť jednotlivca s jednotlivcom, z ktorej vznikne nejaké zovšeobecnenie, kvôli ktorému sa potom mnohým Rómom nespravodlivo ubližuje. A vzniká začarovaný kruh. Pretože Rómovia potom tiež reagujú na majoritu s istým odstupom a nedôverou. Myslím si, že netreba si domýšľať, fabulovať, ale radšej navzájom komunikovať. Veľmi zaujímavé pre mňa je pozorovať, ako sa v jednotlivých ľuďoch, ktorí sa striedali v mojom pracovnom tíme, počiatočný strach a nedôvera menili na sympatiu, dôveru, náklonnosť, súcit, obdiv, či priateľstvo. Určite môžeme obdivovať rodinnú súdržnosť Rómov, srdečnosť, pohostinnosť, otvorenosť, schopnosť tešiť sa z maličkostí aj v ťažkých podmienkach. A to už ani nehovoriac o Rómoch, ktorí sa vlastnými silami dostali z ťažkej sociálnej situácie a išli študovať, pracovať, žiť mimo bezpečia svojej komunity. Každý z nich vám povie, že v škole alebo v zamestnaní sa musia snažiť dvakrát toľko ako Nerómovia, pretože kvôli svojej etnicite sú pod drobnohľadom majority. Veľkú chybu robia aj média, ktoré verejnosti podávajú jednostranné, skreslené informácie. Jednostrannosť informácií nemusí byť škodlivá iba v negatívnom slova zmysle. Aj prílišna pozitívnosť a ignorovanie reálnych problémov vzbudzuje nedôveru. Rómovia majú zlé skúsenosti s médiami a nie sú radi, keď k nim príde napríklad televízia.
Skúste nám v skratke priblížiť projekt Šilalo Paňori? Ako sa na ňom pracovalo? Čo boli najväčšie úskalia? A hlavne prečo by si ho divák mal všimnúť a venovať mu pozornosť?
V projekte Šilalo paňori (Studená vodička) sme sa pokúsili znázorniť viacerými formami prepojenie medzi smutnými rómskymi piesňami a životom spevákov. V priebehu asi dvoch rokov sme navštevovali Rómov v ich rodinnom prostredí a natáčali sme ich ako spievajú a rozprávajú o svojom živote, o rodičoch, o vojne, o nadprirodzených zážitkoch, o mŕtvych, o smrti. Projekt má štyri výstupy. 1. 25 dokumentačných videí Šilalo paňori, 2. dokumentárny film Mareka Šulíka Ťažká duša, 3. sociálny cestopis Zuzany Mojžišovej Za rómskym ľudom a 4. moja piesňová zbierka, tiež Šilalo paňori. Pri spracovaní obrovského množstva materiálu som si uvedomila, že smútok je univerzálny. Ťaživé pocity pri spomienke na zosnulých rodičov, či deti, na stratenú lásku, na detstvo, sa prihovárajú rovnako k ľuďom rôznej etnickej či sociálnej príslušnosti. Názov Šilalo paňori sme dali celému projektu podľa rómskej ľudovej piesne, ale pre mňa je v ňom aj skrytý význam. Každý z nás niekedy musí prejsť symbolicky cez vodu, cez nejaké ťažké životné obdobie. Tá studená vodička je znázornením ťaživých vecí v našom živote, ale zároveň symbolom katarzie, osvieženia. Proste cez tú vodičku musíme prejsť a ideme ďalej.
V rámci Slovákov je viditeľný odklon od akejsi pôvodnej mytológie, tradícií, zvykov, ktoré do značnej miery formovali naše myslenie a naše uvažovanie o svete. Preniky iných kultúr sú často krát výraznejšie, ako tá naša. Je to problém, ktorý sa dotýka aj Rómskej komunity? Viete aj v skratke porovnať, ako Rómska komunita fungovala kedysi a ako funguje teraz?
Rómovia, hlavne mladí, sú v podstate veľmi moderní, či skôr módni ľudia. Radi preberajú vzory z televízie, z internetu, čo je samozrejme na úkor ich vlastnej kultúry. Ale mnohí práve kvôli láske k mame, či otcovi, zachovávajú a odovzdávajú ďalej aj tradičné hodnoty, napríklad starodávne piesne. Rómskej komunite a zachovávaniu pozitívnych životných modelov však viac ako prieniky iných kultúr škodí dlhodobá nezamestnanosť, nedostatok pozitívnych vzorov medzi najbližšími ľuďmi, nedostatok príležitostí vymaniť sa z toho začarovaného kruhu.
Šilalo paňori, trailer from mareksulik on Vimeo.
Aké sú podľa vás najväčšie výhody a nevýhody globalizácie v rámci špecifických umeleckých vyjadrení spätých s kultúrou a umením?
To, či sú to výhody alebo nevýhody snáď ukáže čas. Asi vždy starší ľudia horekovali nad novými trendami a vyzdvihovali to tradičné ako dobré. Ale to tradičné tiež muselo byť niekedy nové. Takže časom sa nové nánosy “preosejú” a verme, že pre budúce generácie sa zachová to najhodnotnejšie.
V čom je pre vás najväčšia umelecká a výpovedná hodnota dokumentu Ťažká duša? Ako sa vám na projekte pracovalo a čo ste sa vďaka nemu naučili?
V dokumente “Ťažká duša” Marek Šulík na troch príbehoch ukázal ako sa cez osobné vzťahy môžu prenášať nielen piesne, ale aj životná múdrosť jednej generácie na druhú. Babka svojho vnuka nielen učí starodávne piesne, ale radí mu aj pri problémoch s láskou. Zdá sa, že je jeho najbližšou osobou a dôverníčkou. Hudobne nadaný otec túži po tom, aby jeho syn kráčal v jeho šľapajach, no okrem nespokojnosti s absenciou talentu u syna, ho ešte viac mrzí jeho apatia a nevhodné správanie. Ešte viac ako dobrého muzikanta chce z neho vychovať dobrého človeka. tretí príbeh je o túžbe dvoch mladých chlapcov hrať na gitare, ano ich hlavný vzor, otec a strýko, pracuje v Anglicku a tak sú odkázaní na rady cez Skype a na hodiny gitary v ZUŠ. Hlavné príbehy sú predelené vsuvkami lamentoso, lacrimoso, doloroso, ktoré nás vťahujú cez bôľne piesne do bôľnych rómskych životov.
Na projekte sa mi pracovalo fantasticky, pretože mám úžasných spolupracovníkov, medzi Rómami sme stretli veľa zaujímavých ľudí, zažili sme silné, smutné okamihy, ale aj veľa veselých, pretože hoci Rómovia majú naozaj radi svoje smutné piesne, a “halgató pocit”, sú to väčšinou v jadre veselí ľudia, so zmyslom pre humor, takže sme sa s nimi veľa nasmiali aj my.
Pavel Chodúr: Jana Belišová o rómskych piesniach a filme Ťažká duša, 9em.sk, 18. 9. 2017