Aj vo svojom najnovšom filme, poviedkovom dokumente Ťažká duša, sa Marek Šulík inšpiroval rómskym prostredím. Na pozadí troch rodinných mikroportrétov zobrazuje význam hudby v každodennom živote moderných Rómov. Zaujíma sa o to, či a v akej forme starodávne žalostné piesne prežívajú v ich domácnostiach.

Protagonisti zaujali filmára prirodzene, rozhodnutie nakrútiť film vyplynulo spontánne, no Ťažkú dušu možno považovať aj za vedľajší „produkt“ projektu Šilalo Paňori. Reprezentuje ho nie ako „faktografický zborník“, ale ako umelecký tvar a je atraktívnym prostriedkom ako priblížiť skúmaný fenomén širšej verejnosti.

Ťažká duša nereflektuje sociálnu problematiku, neotvára „rómsku otázku“, nezovšeobecňuje. Šulík nešiel do filmu so zámerom skúmať, heroizovať či kritizovať menšinu, je poetický a všíma si malé veľké momenty ich každodennosti. Čarovné je napríklad spoločné hranie syna s otcom pracujúcim v Anglicku cez skype či situácia, v ktorej stará mama zakazuje vnukovi zaspať prvému, pretože sa bojí noci.

Jednotlivé poviedky sú prepojené tenkou nitkou. Príbehy skladá intuitívne, bez vopred presne určeného konceptu či tézy a Ťažkej duši to pristane. Snímka má pozitívnu energiu, autorský nadhľad a kontrastne pôsobivú estetiku založenú na detailoch a statických kompozíciách. Príbehy sú však načrtnuté v krátkosti, na pozadí pozorovania každodenných rituálov hrdinov či vo filmárom iniciovaných rozhovoroch sa nič zásadné nestihne otvoriť. Šulíkovi preto možno zazlievať, že len pošteklil našu zvedavosť, mnohé nadhodil, no nedotiahol. Hrdinovia sú totiž zaujímaví, zvlášť rodina hudobne nadaného „záškoláka“ z prvej poviedky, ktorá by pokojne uniesla minutáž celovečerného fil­mu.

Šulík nevníma Rómov ako problematickú menšinu, zameriava sa na rodinné vzťahy viacerých generácií. Na pozadí malých rozhovorov a pomerne banálnych situácií sa prirodzene vyplavujú ich ideály, výčitky či túžby. Film potichu pripomína, že protagonisti snívajú o dosiahnutí bežného šťastia, láske a osobnom naplnení. Základom ich sveta je rodina, deti či vnúčatá. Ako slobodné „samorasty“ ich však do veľkej miery formuje ulica a ich hudobný vkus podlieha, aj napriek prirodzenému hudobnému nadaniu, vplyvu mainstreamovej popkultúry.

Ústrednou otázkou síce je, či je hudba bežnou súčasťou rómskych dní tak ako kedysi, film však nie je o rómskych piesňach halgatách. Šulík ukazuje tri rôzne polohy vnímania významu hudby v troch rôznych rodinách. Tínedžer Tomáš sa pod vplyvom otca a staršieho brata zaujíma iba o gitaru, paradoxne však vynecháva hodiny hudobnej výchovy. Najmladší syn otca zo stredného príbehu, naopak, aj napriek snahám a fyzickej prítomnosti otca v dome neposlúcha, hudba ho neoslovuje.

Hrdinovia troch príbehov nie sú primárne vykreslení ako archetypy s príznačnými znakmi konkrétnej menšiny, nejde o ich sociálne zázemie. Šulík otvára intímnu rodinnú zónu, kde sa v jemných zábleskoch črtajú rôzne túžby, ciele či sny, ktoré sa často nedarí naplniť. Bez ohľadu na etnikum a pôvod, ktorým sme do veľkej miery ovplyvnení všetci, z jeho filmu vyčnieva jednoduchý človek, ktorý bez veľkých očakávaní a so sympatickým optimizmom zbiera čarovné záblesky, aj keď bezútešnej reality, z ktorej sa možno kedykoľvek vyspievať.