Renomovaný dokumentarista Marek Šulík spoločne s etnomuzikologičkou Janou Belišovou zbierali materiál pre film Ťažká duša od roku 2014. V ňom sa venujú rómskym žalostným piesňam rovnako, ako sa venujú aj ich interpretom, našim mladým a starším spoluobčanom žijúcich v rómskych osadách. S námetom im dopomohla aj pedagogička, dlhodobo sa venujúca sa rómskej problematike, Zuzana Mojžišová z Vysokej školy múzických umení v Bratislave.

Nápad priblížiť tento „tretí svet“ na našom území prostredníctvom najsignifikantnejšieho znaku rómskej kultúry dnešnému divákovi môže v súčasnej názorovo extrémne polarizovanej dobe a spoločnosti dopomôcť k lepšiemu pochopeniu myslenia a spôsobu života tejto etnickej menšiny, ako napríklad explicitné upozorňovanie na biedne sociálne pomery alebo neustále problémy s „gádžami“. Šulík sa samozrejme týmto témam vyhnúť nedokáže, ale jeho zámer nebol nakrútiť sociálny, ale etnicko-kultúrny dokument.

Ťažká duša je rozdelená do siedmich kapitol. Štyri môžeme žánrovo zaradiť medzi poeticko-dokumentárne, čomu zodpovedá aj ich kratšia stopáž. Film sa začína Prelúdiom, neskôr pokračuje Lamentosom, Dolorosom a končí Lacrimosom. V tomto rámci sa potom nachádzajú tri dlhšie kapitoly,  Tomáš, Erik a Ďoďo. Ako je už z názvov zrejmé, ide o kapitoly, venujúce sa konkrétnym hrdinom. Tomáš, Erik a Ďoďo sú mladí chlapci na začiatku skutočného života, žijúci, či prežívajúci vnútri hraníc rómskej osady a každý je inak spätý s ústrednou témou dokumentu, hudbou. Pričom v prípade Tomáša, žiaka základnej školy, je táto spojitosť cítiť najsilnejšie.

Tomáš chodí-nechodí na hodiny hudobnej výchovy a učí sa hrať na gitaru. Jeho otec pracuje v Anglicku a chcel by s pomocou babičky aspoň na diaľku vychovať z chlapca skvelého hudobníka a najmä schopného, sebestačného muža. Pri Erikovi je to s tým hudobným talentom trošku problematickejšie a problematickejšie je to aj s jeho vzťahom s otcom. Ten má za sebou síce iba päť tried základnej školy, napriek tomu je schopný sa dostatočne postarať o rodinu.

Ďoďov príbeh sa z naratívneho hľadiska najviac blíži hranému filmu. Ďoďo je 21-ročný mladík bez dievčaťa, či už skôr bez ženy a dieťaťa, čo býva v tomto veku v rómskej komunite celkom vážny problém. Vyriešiť otázku, kde nájsť tú pravú, sa snaží spoločne s ním zodpovedať aj Ďoďova ovdovelá a milujúca mama.

Rozhodnutie priniesť pri niečo vyše hodinovej stopáži na plátno hneď tri príbehy a obohatiť ich o krátke medzikapitoly zabezpečuje Ťažkej duši slušný spád a vyvážený rytmus. Dramaturgia diela je slušne premyslená a ani napriek skratkovitosti nepôsobí film povrchne. Príbehy chlapcov a ich rodín sú síce v realite asi trochu komplikovanejšie ako ich prezentácia na plátne, divák si však k postavám vďaka vhodne zvoleným scénam dokáže vypracovať vzťah.

Šulík ponúka akési tématické pokračovanie, či možno skôr dokumentárnu alternatívu k ambicióznemu dielu Cigán svojho brata Martina Šulíka z roku 2011. Dokumenty o rómskej menšine sa na našom území nakrúcajú už od 50. rokov, v období socializmu sa však vyznačovali najmä kritikou spôsobu života tejto národnostnej menšiny a násilnou inscenačnosťou. Šulík tak akoby doháňal dlhodobo zanedbávanú a prevažne nesprávne uchopenú tému našej spoločnosti v kinematografii, ale lepšie je začať neskoro ako nikdy.

Ťažká duša (SR, 2017, 71 min.)
Réžia: Marek Šulík. Námet: Jana Belišová, Marek Šulík, Zuzana Mojžišová. Scenár: Marek Šulík.Kamera: Marek Šulík. Dramaturgia: Zuzana Mojžišová