Mal som zmätok: filmovať, či aj žiť
Najprv chodil režisér MAREK ŠULÍK s Janou Belišovou po rómskych osadách a robil videodokumentáciu k jej muzikologickému projektu o rómskych piesňach. Z podobného projektu vzniklo v minulosti hudobné teleso AfterPhurikane, pri ktorom sa stretli klasicky vzdelaní profesionálni hudobníci a rómski amatérski speváci. „Demonahrávky z AfterPhurikane sme si púšťali počas minuloročného výskumu. Hneď, ako sme ráno sadli do auta. Vzápätí sme vystúpili v osade, zažili sociálny megakontakt a pokračovali – zase s tou hudbou. Bolo to zvláštne a silné spojenie hudby, situácií, tém, ľudí a emócií, a to všetko ma nejako fatálne poznačilo, hovorí. Jana Belišová v tej dobe zároveň pripravovala vydanie skladieb z Afterphurikane na CD. „Keď Jana povedala, že sa z to bude nahrávať, uvedomil som si, že to je príležitosť zachytiť to neopakovateľné hudobné stretnutie, ale aj moje vlastné pocity.” A tak vznikol film Cigarety a pesničky, ktorý vyšiel spolu s albumom AfterPhurikane na DVD.
Stáva sa vám často, že na svojich filmárskych cestách stretávate otvorených ľudí, ktorí sa neboja vyjadriť?
„Filmári majú radi otvorené vzťahy, preto sa asi dobre cítia na dedinách. Ľudia z miest, to už sú vlastne mediálni hráči. Oni už vedia, čo spôsobuje televízia a skrývajú to najvzácnejšie, čo majú. Teda svoj vnútorný svet. Nerobia to so zlým zámerom, možno si to ani neuvedomujú. Moja skúsenosť je, že ľudia vycítia, či medzi nich vstupujete s tým, že idete ich život ofrflať, alebo s akousi radosťou zo stretnutia. Vtedy vás pustia k sebe.“
Rómski speváci vo vašom filme vyzerajú skôr ako plachí ľudia.
„Áno, ja som plachý, aj oni sú plachí.“
Väčšinou však vo filmoch o Rómoch vídame divoké temperamenty.
„Hádam náš film nabúra predstavu o Rómoch a prenesie aj na iných to, čo som v lete 2009 zažil. Lebo hoci nie som rasista, mal som aj ja všelijaké nánosy. Rómovia s nami predsa nežijú každý deň, nechodia do kaviarní a keď sa aj s nimi stretneme, väčšinou sa oproti nim vyhradíme. Niektorí páchnu, alebo si vo veľkom vybalia svoje jedlo, alebo sú hluční, jednoducho, narúšajú naše zabehané svety. Ale po mojej skúsenosti sa na nich pozerám inak. Samozrejme, nie sú ako ja, majú iný svet. Ale môžem ich prijať ako ľudí a rozumieť tomu, čo prežívajú. A podľa mňa, prežívajú hrozné veci. Žijú v neistote, bludnom kruhu, z ktorého sa nevedia vymotať, nemajú perspektívu, neveria, že niekam môžu dospieť, sú v zajatí rodových klanov, starých pravidiel, permanentného strachu, boja sa väčšinovej spoločnosti, ale aj Rómov z vedľajšej dediny. Ťažko sa im získava práca, k tomu majú slabé vzdelanie alebo mali mizerné detstvo. Potom sa nečudujem, že končia stratení niekde v alkohole.“
Do filmu ste vložili aj rozprávanie speváčky Ireny Pokutovej o tom, ako pracovala v Sheffielde. Hoci nakoniec prezradí, že čaká peniaze z anglickej sociálky.
„No, ona tam naozaj pracovala. Myslím si, že tie peniaze skôr šli cez nejakú ich dohadzovaciu mafiu. Ale do Anglicka naozaj chodia rodiny s deťmi, dostávajú sociálku a muži popritom aj pracujú. Jedna študentka z VŠMU nakrútila o tom pekný film. Veľa Rómov chodí do Anglicka zarábať, a keď zarobia, vracajú sa späť. Keď majú príležitosť, mnohí Rómovia pracujú radi. A je to krutý obraz pre Slovensko, že v Anglicku sa im žije lepšie. Niektorí doslova utečú pred realitou osád a Slovenska. V zahraničí sú na etnickú rozmanitosť zvyknutí. Rómovia tam majú podmienky zmeniť svoj život. A mnohí z nich naozaj chcú. Len u nás na to podmienky nemajú. Teda, nielenže sa im tu nevytvárajú podmienky, tu sa im ešte stavajú bariéry.“
Ľahkou bariérou môže byť aj ich jazyk. Lákala vás rómčina? Naučili ste sa niečo?
„Takmer nič. Napríklad, že angrusi je prsteň a phuridad starý otec. Ale aj to som si asi mesiac myslel, že angrusi je náušnica… Chcel by som vedieť viac, pretože pre filmára je nešťastím, keď nevie, čo sa deje. Často sa stávalo, že Rómovia pri nakrúcaní prechádzali do rómčiny. Pri strihaní som tomu nerozumel, ale podľa výrazu tváre sa mi zdalo, že to musí byť teda sakra dôležité, a tak som to aj do filmu strihol. A bolo to dôležité!“
Vo filme sa Rómov pýtate na veľa intímnych vecí, na manželstvo, na zaľúbenie. Nerómskych hudobníkov ste sa to nepýtali, prečo?
„Hm, takže je to vidno, že sme boli zaujatí rómskym elementom… Rómov sme sledovali sústredenejšie, a zároveň aj spontánne. Prakticky sa to mohlo stať aj tak, že s Rómami sme boli spolu asi osem dní, aj u nich doma, ostatní prichádzali a odchádzali. Ale je to asi aj tak, že každý režisér je rád, keď má dobrého spoluhráča, keď sú ľudia ochotní hrať spolu s ním na rovnakej vlne. Teda, ja to volám hra, ale môže to byť komunikácia, porozumenie, myšlienkový tok – a v tomto filme sa nám to podarilo s nimi. Oni nám boli najbližší, ale aj najviac k dispozícii, hoci to mohlo byť z rôznych príčin, veď vedeli, že sme aj dobrým zdrojom cigariet alebo zopár drobných.“
Ako to bolo s vašou vzájomnou dôverou?
„Nemám naivné romantizujúce predstavy. Rómovia potrebujú našu dôveru, ale zase, vedia ju zneužiť. Ja by som im veľmi rád dôveroval, ale aj mne sa stalo, že ma sklamali. Boli sme raz v osade, kde žijú najbližší kamaráti Jany Belišovej – všetci sme z tej udalosti mali úžasný zážitok, akurát že keď sme odchádzali, jedno dievča z nášho tímu zistilo, že jej chýbajú nejaké peniaze. Kým celá rodina spievala vonku, jeden člen z tých milých ľudí zlyhal. Čo s tým? Neviem. Ale mal som raz aj iný zážitok, v autobuse z Modry. Nastúpili doň dve Rómky s igelitkami a boli upotené. Mne to teraz už trochu vonia drevom, čerstvým vzduchom. Videl som, ako autobus hneď zdúpnel a pár ľudí si neodpustilo tupé poznámky. Pritom tie Rómky nič zlé nespravili, len cestovali a to nie je nijaká výtržnosť. Posledné, čo predsa potrebujú počuť, je, že im ktosi vyčíta ich existenciu.“
Čo si myslíte, čo im priniesol tento projekt a nahrávanie s nerómskymi hudobníkmi?
„Vďaka nemu prešli kus Slovenska a sveta a možno cítia, že ich život má aj inú kvalitu, našli si ďalších blízkych ľudí. Inak majú svoj každodenný život a asi nad nami nostalgicky nerozmýšľajú. To len my tak rozmýšľame nad nimi. Chcel som raz od speváka Bélu Pokutu, aby zaspieval jednu pesničku z CD AfterPhurikane a aby ju zaspieval presne v tej verzii, ako ju nahrali. A on mi povedal: Ale to sa tak nemá spievať! Ja ti zaspievam, ako to je naozaj! Takže pre nich to nebolo až tak hudobne prínosné, po projekte sa znovu vrátili k svojim nedotknutým verziám.“
Vy ste tentoraz nenakrúcali sám, na filme ste spolupracovali s Janou Kovaľčíkovou, študentkou dokumentu. Prečo?
„Bez nej by som to nezvládol, má v sebe dôležité zaujatie pre film a život a vo chvíľach, keď som nevedel zodvihnúť kameru a cítil sa bezradne, tak tam stála ona a drzo nakrúcala. Bez nej by napríklad nebola vo filme dôležitá scéna s prepálenými matracmi. Takže v mnohom je to i jej podiel. Ale inokedy zase hrala pingpong s Borisom Lenkom, čím ma zmiatla, pretože som nevedel, kto koho má vlastne nakrúcať. A či mám len filmovať, alebo aj žiť.“
Ako ste prežili posledné štyri roky? Spomalili alebo urýchlili vašu filmársku prácu?
„Politika ide mimo môjho vnútorného sveta, ale vplyv na mňa napriek tomu má. Po Dzurindových vládach som pocítil obrovský inteligenčný skok. Nastúpili ľudia bez hodnotového, intelektuálneho zázemia, bez vízií, tupci, prasatá pri válove, ktoré zašpinia seba aj všetko naokolo. Politika neuveriteľne ovplyvňuje náladu v krajine.“
Nie je paradoxné, že ich volili mnohí z tých milých ľudí, ktorých tak radi stretávate na východe Slovenska?
„Voliči sú jedna vec a politici druhá. Neviem, koho volili Rómovia, o politike sme sa nebavili. Zlodejstvo na ministerstvách predsa nie je vina voliča, zodpovedný je vari ten zlodej, či nie? Inak, ja sa často mýlim.“
Využili filmári, že boli napriek všetkému slobodní a mohli sa k tomu vyjadriť?
„Mal som jeden zážitok v Košiciach na prehliadke dokumentárnych filmov. Prišiel som na diskusiu s Marekom Kubošom, jemu premietli Takú malú propagandu, mne Cestu Magdalény Robinsonovej. Chlap z prvého radu na mňa okamžite po filme vyletel. Vraj, prečo sa zaoberáme niečím, čo je šesťdesiat rokov staré. Že vraj to, že Židia trpeli, je nezaujímavé. A že máme nakrúcať filmy o tom, ako Američania zabíjajú civilistov a ako Izrael útočí na Palestínu. Asi som napokon povedal niečo v tom zmysle, že nemôžem byť zodpovedný za celú Zem a každú nespravodlivosť, vyjadrujem sa k témam, ktoré mňa nejako zasahujú a ktorým sa snažím porozumieť. No a potom pred kinom sme sa na seba usmiali a on si prisadol a snažil sa mi vysvetliť, že to tak zle nemyslel. Skrátka ho tiež niečo trápi. Tak by sa asi mal vyjadriť.“
Režisér Marek Šulík (1974) pri nakrúcaní filmu Cigarety a pesničky (vedľa sedí režisérka Jana Kovaľčíková, vzadu speváci). Medzi jeho posledné filmy patrí Sedem magických rokov a Cesta Magdalény Robinsonovej. Vydáva aj knihy (vraj z čírej radosti z práce na knihe), napríklad Štyri eseje, teda texty amerického filozofa H. D. Thoreaua, ktoré na škole rád čítal a nevedel ich zohnať. Keď o projekte AfterPhurikane Giľa rozprával v relácii Lampa, oslovila ho skupina Hudba z Marsu, aby spravil klip k jej pesničke s rómskym popevkom Final Song. Šesť rokov sa venuje projektu Konzervy času, zbiera a triedi rodinné archívy.
Kristína Kúdelová: Mal som zmätok: filmovať, či aj žiť, SME, 29. 7. 2010
ShareThis