Rompop svojich baví
Znie to takmer svetovo – rompop. Motívy piesní, ktoré si Rómovia spievajú ako najmodernejšie vychytávky, často preberajú z populárnej hudby gadžov a prispôsobujú si ich na svoj obraz. Na Slovensku má tento zvláštny žáner minimálne toľko podôb, koľko regiónov Rómovia obývajú. Pozrime sa, ako a prečo sa mu darí.
Keď sa pred mnohými rokmi etnografka a muzikologička Jana Belišová vybrala po prvý raz do rómskych osád na východe Slovenska, určite netušila, koľkokrát si ju ešte tamojší svet vyžiada späť. Možno si ani nevedela predstaviť, že mu napokon zasvätí celý svoj pracovný a často i súkromný život. Odvtedy nahrala tisícky rómskych piesní z rôznych oblastí Slovenska. Najnovšie sa sústredila na takzvaný rompop.
Ťahanie z vymierajúcej minulosti
Vo svojom prvom projekte Phurikane giľa, ktorý vznikol pod hlavičkou občianskeho združenia Žudro, sa Jana Belišová venovala starodávnym rómskym piesňam. „Mala som na to osobný, citový dôvod. Tie piesne mám veľmi rada, ale čo je dôležitejšie, zabúda sa na ne a vymierajú. Dnes ich spievajú len starí ľudia, na mnohé z nich si už čoskoro nebude mať kto spomenúť,“ hovorí.
Postupne sa jej podarilo vydať cédečká z týchto nahrávok a zostaviť bohaté spevníky. V tom čase objavila v osadách aj niekoľko talentovaných ľudí, s ktorými začala spolupracovať dlhodobejšie. Ďalší projekt dostal názov After Phurikane a dal ich dokopy s profesionálmi – s violončelistom Jozefom Luptákom, akordeonistom Borisom Lenkom či známym černošským bubeníkom Thierym. Vznikli veľmi pekné úpravy, dokonca až kompozície rómskych pesničiek, z ktorých sa práve pripravuje nové cédečko.
Nespevavý juh Slovenska
Najčerstvejší, ešte stále prebiehajúci projekt, dostal názov Neve giľa, čo znamená Nové piesne. Je logickým pokračovaním Janinho dlhodobého výskumu. S niekoľkými spolupracovníkmi a dobrovoľníkmi opäť chodí po rómskych osadách, no tentoraz vyhľadáva nie staré, ale nové, moderné pesničky. „Je to celkom iný druh práce. Takzvaný rompop je veľmi obľúbený a medzi ľuďmi stále živý žáner, je ho všade veľa. V osadách vám zaspievajú a zahrajú takýchto pesničiek kvantá,“ vraví.Výskum sa začal vlani na jar. Navštívili zhruba päťdesiat osád. Samozrejme, nie všetky návštevy sa vydaria. „Čo sa týka pesničiek, najsmutnejšie bolo na slovenskom juhu. Tam sú úplne nespevavé oblasti. Ľudia sa nám aj nahlas čudovali – vraj spievať a v tomto období, načo? Išla z toho na mňa dosť veľká beznádej. Vtedy sme navštívili aj päť dedín za deň, lebo sme spievajúcich Rómov len ťažko nachádzali. Aj sme pomaly prestávali veriť, že tam takí žijú, takmer nič sme nenahrali,“ vraví etnografka.
Neprístupní Olaši
Popri starousadlíckych Rumungroch, ktorí na juhu už spev prirodzene nepestujú, žije v tejto oblasti pomerne veľa olašských Rómov. Tí však medzi seba veľmi ťažko púšťajú niekoho neznámeho. „Olaši sa držia izolovane. Pri svojej hudbe často nepoužívajú hudobné nástroje, skôr rôzne zvukové efekty, vykrikovačky, namiesto bicích búchajú vidličkami, hudbu si všelijako podfarbujú. Veľmi nepoužívajú ani viachlasy, čo je úplne inak u Rómov zo stredného alebo z východného Slovenska, ktorí sa naučia nejakú pesničku a okamžite ju spievajú v trojhlase. Aj ťahavé piesne olašských Rómov sú iné. Uchovala sa v nich akási baladická archaickosť, majú veľmi veľa veršov a na rozdiel od iných oblastí, kde je dôraz na pocit alebo spomienku, v nich vyrozprávajú dlhý príbeh.
Burácajúci rompop
Keď Jana svojho času získavala od Rómov starodávne pesničky, pripadala si ako archeológ. Ľudia sa ťažšie rozpomínali a skôr sa potešili, keď mohli zaspievať to, čo u nich práve letí – rompop. „Tak som si povedala, že sa treba pozrieť aj na moderné pesničky. Napokon, tie majú veľmi rýchly život a o dva roky by som už možno nenahrala to, čo dnes. Na rompope dobre vidno, ako ich hudba veľmi baví a aká energia sa v nich skrýva,“ vraví Jana Belišová.Rompop ako špeciálny žáner u nás nie je nijako spracovaný, triedenie hudby tohto typu je teda zložitejšie. Na základe svojich skúseností rozdeľuje etnografka rompop do niekoľkých vrstiev. Nachádza v ňom prechodné piesne, ktoré hrajú Rómovia na španielkach a majú tendenciu pomerne rýchlo starnúť. Keď má takáto pesnička pár rokov, je už pre Róma „veľmi stará“. Potom sú také, ktoré fičia najviac, súčasné, najaktuálnejšie, najmodernejšie, o životnosti ktorých sa zatiaľ hovoriť ešte nedá.„Hrávajú ich kapely takmer výlučne v mužskom zložení. Musia k tomu mať minimálne dve klávesové yamahy, bicie, sólovú a basovú gitaru, veľmi obľubujú saxofón. Vypeckujú to tak, že pomaly ani nie je nepočuť, čo hrajú. Milujú, keď celá osada buráca, a oni – chlapi – vážni, zachmúrení hrajú. Takmer v každej dedine možno nájsť takúto kapelu,“ hovorí Jana Belišová.
Pesničky do kostola
Špeciálnou vrstvou rompopu sú náboženské piesne. Je úplne jedno, pri akej cirkvi vznikajú, pesničky sú často podobné. „Sakrálny“ rompop si Rómovia sami vymýšľajú a navzájom posúvajú. „Vzniká tiež rôzne, buď si zoberú pesničky a prispôsobia si texty, alebo zmenia text nejakej tradičnej rómskej piesne, a bude v nej nie ,môj milý na okienko klope‘, ale povedzme ,pán Ježiš na srdce mi klope‘. Niekedy ide aj o celkom nanovo vymyslené pesničky, ich tvorcovia sa doslova predbiehajú, kto skôr vymyslí pesničku a naučí ostatných, aby ju v nedeľu po omši mohli spievať,“ opisuje Jana Belišová. Ojedinele počas jej návštev zaznel vraj aj hip-hop, ale veľmi romantický. Tancovať ho vedia dokonale, ale rómska duša, hlavne na dedinách, je sladká a žalostivá, a to na hudbe cítiť.
Ženy chýbajú, hoci majú šmrnc
Keby ste sa pýtali, kde chudobní Rómovia berú na muzikantské vybavenie, odpoveď je jednoduchá: radšej si odoprú iné, ale aparatúra musí byť. Rómske kapely sú obľúbené, takže časom sa investícia môže vrátiť. Priestor pre rompop ostáva prevažne na dedinách pri príležitosti svadieb, zábav, osláv. „Mimochodom, funguje medzi nimi zvláštny zvyk,“ hovorí Jana, „keď je napríklad svadba v dedine Víťaz Dolinka, tak si svadobčania nezavolajú kapelu z ich dediny, ale povedzme muzikantov zo Žehry, a naopak. Tých najlepších volávajú hrať aj do Česka, veď tam žije mnoho Rómov, ktorí majú slovenské korene.“
Pri hľadaní starodávnych piesní spievalo počas výskumu veľa žien. Rompop však hrajú a spievajú vo veľkej väčšine muži, a už nie najmladší, skôr otcovia rodín, ktorých manželky sa krútia okolo detí a hrncov. Zrejme to robí technika, ku ktorej majú chlapi od prírody bližší vzťah. Ženský hlas však kapelu úžasne oživí, ako to v jednom jedinom prípade výskumníci zažili. Vidno to napríklad aj pri starých tradičných kapelách s husľami a basou z okolia Bardejova. V takých hrajú chlapi už veľmi dlho a vodia so sebou na striedačku mladých chlapcov a dievčatá.
Zadržiavaný temperament
Aké sú vlastne rompopové pesničky? Niektoré by ste možno spoznali, pretože ich Rómovia prebrali z populárnej hudby alebo z rôznych telenoviel. Niekedy sa však inšpirujú svojimi staršími piesňami či inou hudobnou kultúrou, napríklad španielskymi rytmami. Všetko, čo počúvajú z televízie či z rádia zvláštne pretavia do podoby, ktorá je jednoznačne rómska. Má rómske slová a veľký dôraz je na zvukomaľbe. Niekedy je vraj až úsmevné, ako sa v textoch stále smúti. Hoci je pesnička o láske, musí tam zaznieť, že je dotyčný chorý, smutný, nešťastný.Čo sa týka hudobnej zložky, „rómskosť“ nespočíva ani tak v melódiách ako v samotnom prednese, teda v tom, ako Rómovia hudbu cítia a ako ju interpretujú. „Dlhé, plačlivé tóny, krásne trojhlasy, ozdoby,“ vraví Jana. „Temperament, ktorý je skôr potlačovaný, vôbec nie taký, ako ho vidíme napríklad v muzikáloch s rómskou tematikou. Pravý rómsky temperament je viac zadržiavaný a veľmi mäkký, cítiť v ňom veľké napätie. To všetko dokážu Rómovia do svojho prednesu vniesť.“
Slaďáky
Ešte obľúbenejšie ako disko rytmy sú takzvané slaďáky. Na východnom Slovensku majú žalostivé texty a často silné, trojhlasné chorálové melódie, na strednom cítiť vplyv stredoslovenskej ľudovej hudby, hlavne silnú husličkovú tradíciu. Napokon, kto boli najlepší primáši v súboroch? Pri spomienke na juh Slovenska etnografka konštatuje, že okrem toho, že v rómskych osadách sa evidentne oveľa menej spieva, je problém aj dorozumieť sa. „Prišli sme do dediny južne od Rožňavy, kde nabehlo desať nádherných dievčat, hotové missky, ale len s jednou z nich sme sa ako-tak vedeli dohovoriť. Buď spievajú len maďarské pesničky, alebo iba sem-tam maďarské rómske.“
Nasávané, napočúvané
Čo majú rómske pesničky v rôznych krajinách spoločné? Podľa Jany Belišovej sa všeobecne typické črty pre rómsku hudbu jednoznačne nájsť nedajú. Tým, že Rómovia veľmi rýchlo nasajú a napočúvajú všetko, čo znie z televízie či rozhlasu, je ich hudba všade trocha iná. Zároveň však do nej vkladajú vlastnú interpretáciu, prispôsobia si ju na svoj obraz. Pritom každý z nich bude tvrdiť, že to, čo spieva a hrá, je to pravé, rómske. A má zo svojho pohľadu pravdu.Etnografické výskumy sú prácou aj dobrodružstvom zároveň. Sú možnosťou spoznať nových ľudí a zažiť niečo nevšedné. Tím občianskeho združenia Žudro vyráža väčšinou na týždenné výjazdy, potom opäť načas domov, viacerí majú rodiny a deti. Nie vždy sa dá dokopy partia, boli roky, keď Jana ponúkala možnosť študentom z Katedry rómskej kultúry v Nitre, vyvesila oznamy na vysokých školách, ale neprihlásil sa takmer nikto. „Som otvorená spolupráci, ale pravdupovediac, musí prísť spontánne,“ hovorí Jana, ktorá občas berie so sebou ako pomocníkov aj členov svojej rodiny. „Je pre mňa veľmi dôležité, aby to ľudia, ktorí sa pripoja, naozaj chceli.“
Režisér Marek Šulík: Bolo fakt zvláštne, aký majú hudobný dar
Vďaka tomuto projektu som si Rómov veľmi obľúbil. Keď som bol na prvom výskume, mal som z toho úplne extatický zážitok, bol to antropologický šok. Skúsenosti s nimi boli všelijaké, aj milé, aj pekné, aj zlé či smutné, ale celé mi to pomohlo viac pochopiť realitu, v akej žijú. Majú nebývalý zmysel pre humor, radi sa smejú, vedia sa úprimne otvoriť, keď im preukážete dôveru. Bolo fakt zvláštne, aký majú hudobný dar.
Myslím, že sú to vnútorne bohatí ľudia a tie piesne to vyjadrujú. Často trpia vlastným sociálnym postavením a tým, ako ho nevedia prekonať. Je pre nich strašne ťažké vyjsť z toho kruhu existencie a postúpiť niekam vyššie. Súvisí to so vzdelaním, s ich rodovými pravidlami, nezdravými sociálnymi návykmi, stereotypmi, ale i s prijímaním majoritnou societou.
Majú to ťažké. A som rád, že som sa na tomto projekte mohol zúčastniť. Zdá sa mi unikátny. Vznikol z potreby zachovať rómsku hudbu v jej pôvodnom tvare a zároveň meniacu sa pod vplyvom modernej kultúry. Ale okrem toho Jana na to veľmi spontánne nabaľuje ďalšie dôležité aktivity, a to prezentáciu hudby na verejnosti, jej šírenie, a najmä autentický kontakt s Rómami pre ľudí, ktorých to zaujíma a inak by sa k nim tak blízko nedostali. Ona v malom prekonáva etnické a kultúrne bariéry, a to je výborné.
Všetko sa podarilo, samohrajky nesklamali Herečka a speváčka Dorota Nvotová vlani rozbehla nezávislý hudobný projekt – rómsku Superstar. Čo sa na nej spievalo?
Moja skúsenosť s rómskou Superstar ma posunula aj ako človeka. Nakukla som do ich skutočného každodenného života v osade a bolo mi ľúto rómskych detí, ktoré nemajú na prázdniny žiadny program. A tak mi napadlo urobiť pre nich túto súťaž. Postupne sa nápad rozrastal, až sa vymkol spod kontroly. Na moje vlastné prekvapenie však dopadol dobre. Všetko sa podarilo, Romáci nesklamali, spievali, tancovali a tešili sa.Čo sa týka výberu skladieb, väčšinou šlo o takzvaný rompop. Spevákov sprevádzali klaviristi na samohrajkovom synťáku. Pár spevákov si vybralo známe slovenské pesničky, aj víťaz Martin Mišalko spieval Vyznanie od Mariky Gombitovej. Prevládali však rómske pesničky, čomu sa tešilo najmä obecenstvo, ktoré sa do Hrhova zliezlo autobusmi z celého východu a zdatne podporovalo svojich reprezentantov. Všetko to vzniklo na kolene a bez peňazí, pod holým nebom. Vďaka dobrým ľuďom v porote, na pódiu, aj v zákulisí. Veľmi rada by som v tom pokračovala a dúfam, že sa okolnosti budú tým smerom vyvíjať.
Filmári sú nadšení
K výpravám sa okrem dobrovoľníkov pripájajú aj fotografi či filmári. Tento rok to bol režisér Marek Šulík, ktorý pripravuje o hudobnom živote v rómskych osadách dokument ako súčasť cédečka a spevníka na DVD. Piesňové výskumy budú mať totiž aj svoj tanečný rozmer, a o to viac sa život v osade oplatí zachytiť na kameru. Kameru držala v ruke jeho študentka Jana Kovalčíková, ktorá projekt považuje za perfektnú príležitosť, ako sa priblížiť k ľuďom, ku ktorým by sa inak len veľmi ťažko dostala. „Bola som nadšená, ale aj prekvapená, ako rýchlo sa rómska kultúra vytráca, koľko Rómov prestáva rozprávať po rómsky a koľko piesní je už pre nich minulosťou,“ hovorí.
Eva Andrejčáková: Rompop svojich baví, SME, 29. 4. 2010
Tags: afterPhurikane, Jana Belišová, Neve giľa, Phurikane giľa, rompop, Žudro
ShareThis