Politici sa predbiehajú v promo návštevách rómskych osád. A to je ideálny čas na zhliadnutie filmu Zvonky šťastia.

Jednak nie som filmový kritik (preto o filmoch do .týždňa píšem len výnimočne) a v záverečných titulkoch filmu, o ktorom bude reč sa mihnú aj mená mojich dcér (vlastnej a krstnej), v dôsledku čoho som všetko, len nie objektívny, kritický divák. Tak z týchto dvoch dôvodov o Zvonkoch šťastia nepíšem do papierového .týždňa. Ale blog by som hádam napísať mohol, nie?

Ten film som videl včera v Slovenskej národnej galérii (pôvodne sa mal premietať v Letnom kine SNG, kvôli počasiu sme ho nakoniec videli v kinosále) a veľmi sa mi páčil.

Páčil sa mi samotný nápad, idea, okolo ktorej Marek Šulík a Janka Bučka film Zvonky šťastia natočili. Tá idea je nesmierne prostá: po návšteve desiatok rómskych osád (bolo to v rámci projektu Phurikane giľa a afterPhurikane, vznikol z toho výborný film Cigarety a pesničky), sa filmári spolu s niekoľkými obyvateľmi osady Víťaz rozhodli, že sa spolu zahrajú. Mariena Mirgová a Roman Lacko obdivovali Karla Gotta a Darinu Rolincovú. Tak vznikol nápad, že by sa chvíľu mohli na nich hrať, mohli by pieseň Zvonky šťastia preložiť do rómštiny a natočiť „rómsky“ video klip a ten poslať Karlovi Gottovi. Mariena a Roman, ako aj ďalší ľudia z osady sa ukázali ako skvelí herci – až do predposledného záberu si nie ste celkom istý, čo je „hra“ a čo je „naozaj“. A úplne posledná scéna je neplánovaným vrcholom filmu. O čo v nej ide, neprezradím.

Páčilo sa mi to, že film neukazoval rómsku osadu z bezpečnej vzdialenosti, z ktorej jej obyvatelia splývajú do jednej snedej masy. Marek Šulík, Janka Bučka a ich kolegovia sa dívali na osadu zvnútra. A preto videli konkrétnych ľudí s konkrétnymi menami, príbehmi, radosťami aj s úplne konkrétnym smútkom. Zvonky šťastia neriešia „rómsky problém“. Nie je to film o Rómoch, je to film s Rómami. Teda s Marienou, Romanom, Adrianou, Mirom a s ďalšími ľuďmi.

Páčila sa mi realistickosť filmu. Je to dokumentárny film, je to film-hra. Postavy, ktoré v ňom vystupujú, sa hrajú, no pritom sú hlavne sami sebou. O živote v osade sa z tohto filmu dozviete viac než Igor Matovič a Alojz Hlina na ich promo tour v karavane.

Páčila sa mi kamera (Štefan Bučka), aj to, že bola často v rukách „hercov“. A páčili sa mi tí herci.

V čase, keď politici cestujú po rómskych osadách, keď pred nimi usporadúvajú tlačovky, keď chcú problém osád riešiť ich búraním, prichádzajú Zvonky šťastia s naliehavým švejkovským varovaním: „Nestřílejte, jsou tady lidé!“ Politikom akoby to niekedy celkom nedošlo: možno sa im to zdá neuveriteľné, ale v rómskych osadách skutočne žijú ľudia!

Na neskorovečernej piatkovej projekcii v kinosále SNG nás bolo dosť veľa. Jeden mladý divák sa Mareka Šulíka po skončení filmu spýtal, či si ten film nerobí vlastne srandu z Rómov. Marek citoval dramaturga filmu Jana Gogolu: „Dôležité je, že sa nesmejeme na nich, ale s nimi.“ A spolu s nimi nás ten smiech aj prejde.

Takže, ak sa chcete zasmiať s Marienou a Romanom, teda s Karlom a Darinkou, tak sa na Zvonky šťastia určite choďte pozrieť. V septembri by sa mali dostať do filmovej distribúcie.

Zatiaľ si môžete pozrieť aspoň filmový trailer. Rozhovor s tvorcami filmu si môžete prečítať v najnovšom vydaní časopisu Kinečko.